22.02.2017 # 22:23

Blog Rasťa Gavoru: Prvú sadenicu chcem zasadiť ja

Inzercia

Jedinú hromadnú akciu v prírode, ktorú podporujem, je jarné upratovanie toho obrovského množstva svinstva kol vody. Príďte.

Prepáčte mi, sem tam tie nespisovné pieščanské výrazy.

Piešťany a ich okolie konca 19. storočia museli byť čarokrásne. Ako všetko, čo bolo dávno. Hlinené ulice, slamené strechy žiadne krikľavé farby na domoch, vonku deti máčajúce si nohy v blate, starí ľudia na priedomí posedávajúci na stoličkách.

Je sobota, teplo, vtedajších maximálnych 25 stupňov. Určite by som bol ako vtedy skoro každý obyčajný človek sedliakom. Porobil by som, čo mal – nachoval, napojil, behol do kuchyne za ženou a vykonal tú nutnosť, ktorú musí urobiť každý chlap túžiaci po svätom pokoji… Dobre ju nasr… Všetko len pre jednu jedinú krásnu vetu. Tú, ktorú mnoho chlapov považuje za to najkrajšie, čo môže žena povedať. „Zmyzny a do večera nech ta nevydým.“

Tvrdo, po našom, dedynársky. Vzal by som si bicyglo. Zaň káričku pekne na drótik a ide sa.

Prvá zastávka v šenku, jedno pivečko. Ako keď sa kýcha, na zdravie. Smerujem na Kocurice, druhá zastávka v druhom šenku, pivečko na lásku. Tretia zastávka na pivečko, na ostrejší zrak. Aj štvrté by pasovalo na ešte ostrejší zrak, ale šak zas no…

Potúžený a dobre naladený prejdem „kres štreku“ a po pol kilometri zastavím pred hájom. Piešťanským, mestským. Z ktorého dnes už nie je nič.

A bolo že to veru lesa dakedy. Jasene, jelše, ozrutné topole, vlašské, či čierne orechy, pokrútené poľné bresty, voňavé veľkolisté lipy, aj tie malolisté s hrdzavými chĺpkami v pazuche listu a stopky, pod nimi baza, čremcha, či dvojmetrová žihľava. Všetko ako sa patrí na obhospodarované lužné háje prepojené krížnymi cestami, priesekmi.

Po stáročia to Piešťanci mastili, rúbali, ťažili, zalesňovali, či len nechali tak na božie mlyny, ale vždy narástlo znova. Bolo treba na krov, či do kachiel. Ale aj pre zver, či na maliny. Odhadom možno cez 500 hektárov, keď nie aj viac, posúďte sami na mape.

Zostal leda tak hektár rakovického. Z Piešťanského zhola nič. Toto, ak sa niekto z politikov rozhodne obnoviť, ruky mu boškám. Motyku mám už nachystanú. Prvú sadenicu chcem zasadiť ja. Bude to topoľ biely.

Som tam, kde som chcel byť. V prírode, sám, okolo mňa leda tak muchy a komáre a samozrejme kliešte. Bude večer aspoň čo trhať. Najviac ich bude pod kolenami a pod pazuchami.

Pozriem hríby, čo to dreva do káričky, aby nenadávala, že som šiel na prázdno, sadnem pod strom čakám a sledujem, ako ma zoberú poobedné mdloby únavy. Švacnem sa na ľavé ucho a spím.

Oddýchnutý a šťastný po hodinke beriem bicyglo a pokračujem. Najbližší východ z lesa je totižto až pri drahovskom „Lucha Walde“ (tiež po ňom nieto pamiatky), čo je dobrých 5 kilometrov. Cestou pozriem pasce, ktoré mám nastražené, posledujem migráciu zvery, kaliská diviakov, nory jazvecov, pomotám sa, užijem si samotu, zvuky, ktoré v meste nepočuješ a hlavne ten hukot ticha.

Cesta späť je iná, ale v kráse si pokojne s tou cezlesnou môže merať… Prejdem cez drahovský majer, Váh meandruje, je plný plytkých brodov, popadaného topoľového, jelšového, či jaseňového dreva. V „smradľavej“ stojatej vode sa naparujú žaby, je celá zelená od rias a vo vzduchu cítiť čistú prírodnú hnilobu lužného lesa.

Hľadám nejakú zelinku do huby (sťa kyslička), aby žena alkohol nezacítila. Ja predsa nemôžem zato, že som šiel kol šenku, niekto hodil po mne pivo a smrdím od toho. Nejakú tú kačicu by som prehovoril, aby skočila pod drevečko do káričky a spokojný, oddýchnutý a plný elánu by som šiel večer dať dobytku a venoval sa príjemnému triednemu boju s manželkou.

Dnes je to o moc iné. Ešteže nám ten triedny boj so ženami ostal nezmenený.

Strašný pohľad je dnes nato, čo sa za 100 rokov zmenilo. A pritom to mnohí obdivujú a chceli by sa chváliť. Piešťanský mestský háj zmizol. Niekedy v 20. rokoch minulého storočia. Váh je zregulovaný, meandre sú dávno pasé.

Voda už tak príjemne prírodne“hnilo“ nesmrdí, ani žaby moc nepočuť a volavka sa v prúde neudrží. Všade len role bez gruntov, len lány, kade malý zajo v lete ani neprejde. Človek moc pokazil, vo svojom záujme. A kazí naďalej.

Tú samotu a pokoj si však chválabohu môžete užiť stále. Aj bez hromadných akcií, akou je napríklad Silvestrovský výstup na Marhát, či snaha tohto mesta lákať turistov do okolia Sĺňavy. Zvláštne vidieť tisíce ľudí, ako sa potrebujú spolu vyhulákať na miestach, ktoré by mal zdobiť pokoj a ticho.

Nedávno som na facebooku Rezortu Piešťany čítal: „Na piešťanskej Sĺňave možno pozorovať aj takéto vzácne druhy, ktorých je na Slovensku len 400 párov. (Išlo o Chavkoša nočného). Objednajte si niektorý z jarných pobytov v piešťanských ubytovacích zariadeniach.“ Kto vie po chavkošsky? To fakt Tí chavkoši chcú, aby im tam behali turisti s foťákmi?

Dajte im láskavo pokoj a peniaze radšej investujte rozumnejšie. Málo sa porobilo tých nezmyslov kol Piešťan? Just treba pokračovať?

Toť môj blog. Ide jar, ľudia nejako o čosi viac tú prírodu vnímajú, preto ho zo svojho pohľadu píšem. Zakončím to obligátnym. Nerobte bordel, pánbožko to vidí.

Bez srandy…  Ak je niečo vzácne, tak nato neupozorňujem a nelákam. Poklady majú ostať mimo očí. Aj tie prírodné.

Aj keď je to na človekom upravenej ploche, škvrne na bývalom prekrásnom prostredí slobodného Váhu. Efekt je zväčša neblahý. Ten Chavkoš potrebuje viac pokoja a intimitu, ako snoriaceho návštevníka.

A nielen on, všetky hniezdiace druhy vtákov. Na Marhát sa vyberiem radšej sám. Klady netreba asi ani opisovať. Deti neučme chodiť len na prechádzky a fotiť a už vôbec nie sa zhlukovať a následne vo veľkých množstvách ušlapávať pôdu. Ja viem, že je to moderné, ale…

Ak je to možné učme ich radšej sadiť, okopávať, polievať, aj brať úrodu. Aby vedeli rozoznať bôb od hrachu. Alebo lipu od buka. Učme k vzťahu k pôde. Ak sa na nej nenarobíš, nevieš čoho je hodná, aj sa tak k nej chováš.

Prírode a môjmu utopickému snu k obnoveniu piešťanského hája ZDAR.

A Vy čo si na prírode robíte politiku, radšej choďte ulice zametať, tam by Vás bolo treba viac.

Foto: mapire.eu

X