27.01.2015 # 18:23 # 18:23

Blog Pavla Veresa: Mýty o referende

Inzercia

Širšie ľudskoprávne otázky neboli pred komunálnymi voľbami predmetom diskusie, pretože sa o nich nerozhoduje na úrovni mesta. Pri voľbe som bol zmierený s tým, že vzhľadom na duchovný ráz našej krajiny, mi budú aj niektorí mnou zvolení poslanci hodnotovo vzdialení.

Anketa na zpiestan.sk ma však zaskočila nielen pomerom odpovedí, ale najmä uvádzanými dôvodmi, pre ktoré sa poslanci vyslovili za účasť v referende a za odpovedanie „ÁNO“ na predložené otázky. Nerobím si ilúzie o sile racionálnych argumentov, no napriek tomu som sa rozhodol vyjadriť k niektorým šíriacim sa mýtom o referende.

1. Mýtus o posilnení demokracie

Vo viacerých odpovediach poslancov sa prezentuje, že účasť v referende je prejavom demokracie. Z toho by sa potom dal vyvodiť záver, že neúčasť v referende oslabuje demokraciu.

Referendum je nástroj demokracie odlišný od volieb do NRSR. Zatiaľ čo voľby do parlamentu sú platné bez ohľadu na účasť, referendum pre nadobudnutie platnosti musí splniť kvórum účasti nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov. Z toho vyplýva, že neúčasťou vo voľbách do parlamentu sa ich výsledkom nedá zabrániť – niekto bude aj tak zvolený.

Naopak, neúčasťou v referende možno dosiahnuť podobný výsledok, ako by sa dosiahlo vyslovením odpovede „NIE“. Prieskumy verejnej mienky hovoria o menšej ako 50% účasti, no výraznej podpore odpovediam „ÁNO“. Z toho vyplýva legitimita neúčasti aj tých, ktorí dbajú o posilnenie demokracie, pretože tak skôr dosiahnu presadenie svojho názoru.

2. Mýtus o podriadení sa menšiny väčšine

Mnoho ľudí sa pýta: „Ak sú neúčasť a odpoveď „NIE“ z hľadiska výsledku rovnaké, prečo radšej neprejaviť svoj názor?“ Odpoveď je jednoduchá: o otázkach týkajúcich sa ľudských práv je nemorálne hlasovať. Demokracia nie je obyčajná prevaha väčšiny. Takýto systém nemá ďaleko od autoritatívnej diktatúry zvanej tyrania väčšiny. V právnom demokratickom štáte platí zákaz diskriminácie a rešpektujú sa odlišnosti medzi občanmi, ktoré neumenšujú slobodu druhých. O niektorých otázkach preto nemožno rozhodovať vôbec – ani priamou demokraciou, ani v parlamente.

Mnoho ľudí bude namietať, že ústavný súd rozhodol o ústavnosti otázok, a tie ktoré prešli sú v poriadku. Tým, ktorým naozaj záleží na posilňovaní demokracie, odporúčam prečítať si nález ústavného súdu, spolu s dvoma odlišnými stanoviskami sudcov Orosza a Mészárosa.

Ústavný súd prvýkrát v histórii vykonal podobný test ústavnosti referenda a skúmal najmä či sú predmetom referenda základné ľudské práva a slobody. Túto otázku si vyložil tak, že referendum sa môže konať, aj keď sa týka ľudských práv, no nemôže znižovať ich štandard platiaci u nás, a podľa rozhodnutí štrasburského súdu.

Pri prvej otázke, týkajúcej sa označenia manželstva ako spolužitia muža a ženy, ústavný súd tvrdí, že európsky štandard je ponechať rozhodovanie o možnosti, kto môže tvoriť manželstvo na jednotlivé štáty. A pretože už v ústave, ale aj v zákone máme definované manželstvo, prípadnou odpoveďou „ÁNO“ sa podľa súdu nezníži úroveň ľudských práv.

Pri druhej otázke, týkajúcej sa adopcií detí párom rovnakého pohlavia, súd tvrdí, že k diskriminácii by došlo len vtedy, ak by bolo u nás v zákone umožnené osvojovať deti aj nezosobášeným heterosexuálnym párom. Pretože podľa zákona o rodine si ako pár môžu osvojiť dieťa iba manželia, podľa súdu nedochádza touto otázkou k diskriminácii párov rovnakého pohlavia, nakoľko ani ďalší nezosobášení si dieťa nemôžu osvojiť.

O tretej otázke, týkajúcej sa priznaniu rovnakých práv inému spolužitiu ako manželskému, rozhodol súd o jej nesúlade s ústavou na základe zásahu do základného práva na rodinný a súkromný život. Táto otázka je podľa súdu príliš široko interpretovateľná a znižuje už teraz platné práva, napr. pre blízke osoby, ktorým zákon v rôznych prípadoch priznáva rovnaké práva ako manželom.

Pri štvrtej otázke, týkajúcej sa účasti detí na vyučovaní v oblastiach sexuálneho správania a eutanázie, ak rodičia či deti nesúhlasia s ich obsahom, súd skúmal vzťah práva na vzdelanie a rodičovskú slobodu vychovávať deti v súlade so svojim filozofickým a náboženským presvedčením. Dospel k záveru, že odpoveď na danú otázku nemusí znižovať európsky štandard a až v prípadnom pretavení platného referenda do legislatívy v podobe zákona bude môcť súd skúmať jeho súlad s ústavou.

Ako vidieť, ústavný súd zvolil akési opatrné neutrálne hľadisko rešpektovania európskych štandardov ľudských práv. Sudca Mészáros vo svojom odlišnom stanovisku ostro spochybňuje samotný test ústavnosti predložený väčšinou pléna a tvrdí, že v referende by sa nemalo hlasovať o ľudských právach, ak sa jeho otázky čo i len „týkajú“ jadra týchto práv. Nezáleží na ich zužovaní a rozširovaní, ale ako ďaleko zasahuje otázka do podstaty práva. Sám by potom ponechal hlasovanie len o štvrtej otázke.

Sudca Orosz vo svojom odlišnom stanovisku odobruje test ústavnosti v náleze súdu, no dodáva že by mal byť rozšírený o ďalšie ústavné princípy, a to konkrétne zákaz diskriminácie, prirodzenoprávny charakter ľudských práv a materiálne jadro ústavy, ktoré si vykladá tak, že popri princípe väčšiny platí aj ochrana práv akýchkoľvek menšín. Vylúčil by potom aj otázku týkajúcu sa adopcií.

Rozhodnutie ústavného súdu treba rešpektovať, no ponecháva široký priestor na kritiku. Sám sa domnievam, že prvá a tretia otázka zasahujú do práv menšín. Predstavme si situáciu, že by sa hlasovalo napr. o maďarskej menšine: „Ste za to, aby boli občania maďarskej národnosti žijúci na území SR zbavení vlastníckych práv k nehnuteľnostiam?“ Alebo: „Ste za to, aby ženy nedostávali rovnakú mzdu za rovnakú prácu ako muži?“ Tieto otázky majú podobný charakter, ako tie predložené v referende a hlasovať o nich je vo vyspelej demokracii nemorálne.

Dnes sú to „oni“, zajtra to môžete byť „vy“. Príkladov z dejín je mnoho, a preto treba chrániť nezasahovanie do ľudských práv za každých okolností. Druhá otázka sa netýka len práv potenciálnych osvojiteľov, ale najmä práv dieťaťa. Paušálnym zákazom adopcií párom rovnakého pohlavia ubližujeme deťom, pretože ich zbavujeme možnosti na lepší život, ak znižujeme počet vhodných osvojiteľov. Adopcie sú také citlivé, že otázka o nich určite nepatrí do rozhodovania v referende. Zároveň, takto položená otázka celkom ignoruje platné zásady pri výbere osvojiteľov a vulgarizuje zložitý problém.

Štvrtá otázka sa mi zdá irelevantná, nakoľko už teraz existuje dostatočná sloboda rodičov pri výbere škôl a prípadne aj medzi tým, či dajú dieťa na etickú alebo náboženskú výchovu. Nie je ani tak dôležitý obsah výučby, skôr jej metóda, aby sa deti učili kritickému mysleniu, ktoré ich najlepšie ochráni pred rôznymi ideológiami a dogmami.

3. Mýtus o tradičnej rodine

Účasť v referende býva často zdôvodňovaná ochranou tradičných hodnôt a rodiny. Prečo je to tak, že všade, kam prídeme – či už v histórii, alebo geograficky- nenájdeme tradičnú rodinu? Rodina sa neustále mení a pojem tradičná rodina je len záujmovým sociálnym konštruktom jednej (aj keď väčšinovej) politickej skupiny spoločnosti.

Len donedávna sa deti rodili ako hospodárske jednotky rodiny; rodiny spolu žili mnohogeneračne pod jednou strechou; rozvody nepripadali do úvahy; ženy boli v domácnosti. Dnes tu máme situáciu, keď je rozvod bežným javom (na desať manželstiev pripadajú viac ako 4 rozvody), dieťa vyrastá bez jedného rodiča, rodičia nemusia byť zosobášení, ženy majú kariéru a záujem o dobro dieťaťa je v popredí. Tvrdiť niečo iné, znamená ignorovať poznanie dejín a súčasnosti a rozhodovať sa iracionálne.

Paradoxné na tom je, že Aliancia za rodinu iniciuje otázky voči menšinám, ktoré ich sami s takou vervou nepretláčajú. Ak by ich aj pretláčali, čo by znamenalo, ak by sa páry rovnakého pohlavia prihlásili k manželstvu? Znamenalo by to ohrozenie tohto inštitútu? Domnievam sa, že by ho to, naopak, posilnilo, pretože by bolo viac ľudí, ktorí by sa k nemu hlásili. Mohli by sme ich nazvať konzervatívnymi zástupcami LGBT.

Treba si uvedomiť, že manželstvo sa mení nie v dôsledku nejakej „lobby“, ale v dôsledku správania väčšinovej populácie. Ak ho chce niekto zachraňovať, mal by sa obrátiť na tých, ktorí nerešpektujú jeho „tradičnú“ podobu. Preto vnímam referendum ako umelé šírenie nenávisti voči menšinám, vytváranie umelého nepriateľa v spoločnosti, čo je v úplnom rozpore s učením Krista o láske k druhým, ktoré si naše cirkvi príliš neosvojili. Ak chce niekto zakazovať registrované partnerstvá, či manželstvá, mal by sa úprimne zamyslieť a odpovedať na otázku: „Ako by to ovplyvnilo moje manželstvo?“ Ak je manželstvo intímnym zväzkom dvoch ľudí, odpoveď musí znieť tak, že ho ovplyvňuje jeho vlastné správanie.

Ak sa pozrieme aj na otázku adopcie detí, nie je náhodou nevyhnutnosť adopcií aj dôsledkom zlyhávania „tradičnej“ rodiny? Ako sa deti ocitnú v detských domovoch? Malo by sa dbať najmä o to, aby tieto deti našli lepší život v domove osvojiteľov a nie ich oberať o túto šancu len preto, že väčšina spoločnosti nenávidí jej inú zložku.

Myslím si, že takéto otázky nemôžeme brať na ľahkú váhu a nepozrieť sa aj na krajiny, kde už podobné inštitúcie fungujú, a kde sa aj kvalita života detí v takých rodinách ukazuje. Tisícky detí na Západe nachádzajú nové domovy, pričom ich život je podľa skúmaných merítok porovnateľne dobrý, ako život v neadoptívnych rodinách. Je nemorálne oberať deti o možnosť lepšieho života.

Autor: Pavol Veres

X