14.09.2015 # 11:27 # 11:27

Yaro M. Kupčo pozýva na výstavu V pote tváre budeš dorábať chlieb

Inzercia

Známy piešťanský fotograf predstaví kolekciu svojich diel vytvorených klasickým spôsobom – na film, veľký alebo stredný formát, tónovanie do sépiového odtieňa a finálna úprava 24-karátovým zlatom. Výstavu V pote tváre budeš dorábať chlieb otvoria 25. septembra o 18.00 h v galérii Fontána.

„Tento biblický názov som zvolil z dvoch dôvodov – ako spomienku na moje detstvo a zároveň ním prejavujem úctu tým posledným gazdom, ktorí skutočne v pote tváre dorábajú chlieb,“ hovorí Yaro M. Kupčo: „A som veľmi rád, že som takých ľudí mohol poznať a zblížiť sa s nimi.“

Detstvo trávil na lúkach pod Vysokými Tatrami. „Prvý júlový týždeň sme vždy s otcom sadli na vlak a vybrali sme sa „na sená“. S obrovskými hrabľami som odfotený už ako dvojročný. Ako malé dieťa som už za koscami roztriasal trávu, neskôr som sa učil obracať seno. A stavať ho do kôpok, ktoré sa potom nakladali na voz ťahaný volmi a zvážali do stodoly.“

Keď mal desať rokov, naučil sa kosiť. „Pred očami mám môjho prastarého otca, ktorý kosil ešte ako osemdesiatročný. Vysoký, statný gazda. A keď si v tieni smrekov koval kosu, tak my, pravnúčatá, sme si posadali okolo neho a so zatajeným dychom počúvali jeho rozprávanie, spomienky na prvú svetovú vojnu alebo ako horel Važec. Vtedy mi to všetko pripadalo úplne normálne, ako bežný život. Všade desiatky krásnych drevených senníkov, zopár smrekov okolo, v ktorých tieni sme odpočívali. Stovky kôpok voňavého sena, cvrlikanie cvrčkov. Ľudia sa ešte zdravili Pánboh pomáhaj a odpovedali Pánboh uslyš.“

Neskôr si uvedomil, že nič z toho už neexistuje. „Medze rozorané, senníky zbúrané, smreky vyrúbané. A začal som zúfalo hľadať a dokumentovať tie posledné ostrovy pozitívnej deviácie, ktoré komunisti nestihli zničiť. Nachádzal som ich v Terchovej, Zázrivej, Závadke, na severnom Spiši. V odľahlých údoliach alebo na kopcoch, kde sa traktor nedostane, kde človek ešte ostal zrastený s pôdou. Títo ľudia mali už okolo sedemdesiatky, takže ich prácu som zachytil v hodine dvanástej.“

Získal si dôveru týchto ľudí a oni boli vždy veľmi radi, že ho vidia. „Boli to skutočne pekné vzťahy s ujom Brežným a tetou Repáňovou z Terchovej, alebo ujom Smolkom zo Zázrivej, ktorý staval prekrásnych „panákov“ s Rozsutcom v pozadí. Snažili sa pekne postaviť kôpky sena alebo snopy obilia, že keď príde Jaro fotiť, aby to mal pekné. Ešte pred asi piatimi rokmi bolo na Závadke asi tridsať obhospodarovaných políčok. Minulý rok posledné dve. Babka Vansáčová povedala, že už majú s mužom sedemdesiat štyri rokov a už nevládzu. Ostalo jediné pole. A ja som si uvedomil že je koniec. Preto táto výstava, ako spomienka na „staré dobré“ časy.“

Zdroj: Pozvánka na výstavu

X