Charakteristika delenia na požiarne úseky

Základnou metódou redukovania následkov požiaru je zabránenie jeho šíreniu z miesta pôvodu do iných častí budovy pomocou delenia na požiarne úseky.

Význam delenia na úseky v požiarnom inžinierstve

Požiarny úsek je definovaný ako časť budovy oddelená od iných častí tej istej budovy pomocou požiarnych deliacich konštrukcií. Delenie celku na časti s menším objemom je podmienené potrebou obmedzenia šírenia požiaru, dymu a toxických plynov z jednej časti do druhej. Touto cestou, teda znižovaním následkov požiaru, je možné urobiť budovu bezpečnejšou. Všeobecne známou definíciou požiarneho rizika je násobok frekvencie výskytu požiaru a jeho následkov. Čiže: čím sú možné následky menšie, tým nižšie je riziko. Spomalením šírenia požiaru je možné znížiť následky vo forme úmrtí, zranení a škôd na majetku.
Delenie na požiarne úseky je jedna z najrozšírenejších stratégií požiarnej ochrany, keďže sa dá ľahko zrealizovať použitím jednoduchých a lacných materiálov. Navyše je táto stratégia vo svojej podstate spoľahlivá a vyžaduje veľmi málo údržby v porovnaní so systémami aktívnej požiarnej ochrany, ako sú sprinklery, hlásiče či hasiace prístroje. Každopádne, pri určitých materiáloch či konštrukciách sa môžu vyskytnúť problémy, takisto pri narušeniach a otvoroch v požiarnych deliacich konštrukciách.

Keď sa zaoberáme delením na požiarne úseky, musíme zvážiť tri faktory:
– únosnosť zaťaženia
– prenikanie plynov a dymu
– tepelnú izoláciu.

Elementy delenia na požiarne úseky

Prvým faktorom sa musíme zaoberať, keď sa jedná o element úseku a zároveň konštrukčný prvok. V tomto prípade musí daný prvok spĺňať ako deliacu funkciu, tak aj zabezpečiť stabilitu konštrukcie po požadovanú dobu. Napríklad: stena, ktorá musí stabilne stáť po dobu potrebnú na evakuáciu budovy alebo po dobu nutnú k zásahu hasičov. Táto stena, ak je súčasťou požiarnej deliacej konštrukcie, musí taktiež mať ďalšie dve vlastnosti: zabrániť prenikaniu dymu a tepla z jednej strany na druhú.

Materiály používané v stavebnom sektore majú väčšinou dobrú požiarnu odolnosť. V opačnom prípade je možné zväčšením hrúbky steny dosiahnuť vysoké hodnoty vo všetkých vyššie spomínaných vlastnostiach. Zatiaľ čo tento jednoduchý princíp platí pri drevených, betónových a sklenených konštrukciách, pri oceľových musíme uplatniť iný prístup. Rýchlosť šírenia tepla v oceli totiž bráni dosiahnutiu vyššej požiarnej odolnosti jednoduchým zväčšovaním objemu. V praxi je lepšie izolovať oceľový prvok pomocou materiálov s nižšou tepelnou vodivosťou (sadra, sklenené vlákno).