Autor projektu 365 tvárí Piešťan: Ľudia ma príjemne prekvapili
Martin Ričány si dal na začiatku roka 2018 neľahkú úlohu – nafotiť 365 portrétov ľudí, ktorých stretne v uliciach Piešťan. Odvtedy na internete každý deň uverejňuje jednu fotografiu a postupne vytvára pestrú mozaiku tvárí, ktorú už onedlho prostredníctvom výstavy predstaví verejnosti. Vernisáž sa uskutoční 12. marca v Elektrárni Piešťany a bude spojená s koncertom Roba Opatovského. Od 15. apríla si môžu výstavu pozrieť návštevníci piešťanského Auparku a neskôr zavíta aj do ďalších slovenských miest.
Kde sa vzal nápad nafotiť 365 tvárí Piešťan?
Rád fotím a cítil som potrebu byť častejšie s fotoaparátom v ruke. Nemal som veľké skúsenosti s fotením ľudí a už vôbec nie portrétov, bola to pre mňa výzva – vyskúšať fotiť tváre. V roku 2018 som urobil 365 portrétov a keďže projekt mal úspech a zaujímavých tvárí a ľudí v tomto nádhernom meste je veľa, rozhodol som sa pokračovať aj tento rok.
Začiatky boli zrejme ťažké…
Prvé vychádzky s fotoaparátom po meste som absolvoval na konci decembra 2017 medzi sviatkami. Vtedy to bolo naozaj ťažké. Ľuďom som musel vysvetliť, o čo vlastne ide. Nevedeli, kde bude ich portrét zverejnený a možno aj neverili, že to bude mať nejaký záver. Teraz im už môžem v telefóne ukazovať fotogalériu a mnohí tento projekt už dlho sledujú, dokonca sa cez sociálne siete sami hlásia, aby som im spravil fotografiu.
Mal si dopredu vytypované tváre, ktoré sú pre Piešťany charakteristické? Ako si vyberáš ľudí?
Priestor chcem dať každému, preto žiadny výber nerobím. Keď vidím, že je niekto nahnevaný alebo zachmúrený, nemám ho možno odvahu osloviť, ale inak si ľudí nevyberám. Zopár tvárí som mal dopredu vytypovaných, medzi inými to boli zmrzlinár Atu a Michal zo skupiny Slniečko. S odstupom času najradšej fotím starších ľudí.
Starší človek má v tvári neobyčajné čaro. Vrásky vykresľujú osudy, skúsenosti, radosti aj starosti. Na fotografiách sú prevažne bežní ľudia, ktorí v tomto meste bývajú, pracujú alebo sú s ním iným spôsobom spätí. Ale sú tam aj ľudia, ktorí svojím menom a činmi prezentujú nielen Piešťany, ale aj Slovensko v zahraničí.
Hodia sa Piešťany na takýto projekt? Predsa len sme malé mesto… Stretávaš sa s pozitívnymi ohlasmi?
Piešťany sú vďaka svojej veľkosti na takýto projekt ideálne, neviem si ho predstaviť v Bratislave, možno iba ak by išlo o nejakú miestnu časť. Mám pozitívne ohlasy, ktoré sa rýchlo šíria, projekt sa dostal do pozornosti aj vďaka tomu, že ľudia spoznávali svojich známych a tešili sa, že ich vidia. To ma taktiež primälo k tomu, aby som pokračoval aj v roku 2019 a venoval väčšinu svojho voľného času príprave výstavy. Na začiatku bolo výzvou začať takýto projekt, robiť ho dobre a úspešne ho dokončiť. Až potom som začal snívať, že moje úsilie zavŕšim výstavou.
Výber doteraz publikovaných portrétov bol skutočne pestrý. Na fotografiách zachytávaš lokálne celebrity, ľudí bez domova aj zástupcov rozličných menšín. Vnímaš Piešťany ako tolerantné mesto, v ktorom sa stretávajú rôzne národnosti a náboženstvá?
Piešťany sú vďaka svojej kúpeľnej tradícii multikultúrne mesto, ale mám pocit, že ešte stále nie sme zvyknutí na ľudí, ktorí vyzerajú inak. Mal som rôzne reakcie napríklad na príslušníkov vietnamskej menšiny. Pýtali sa ma: Prečo práve tento pán? Ale on tu žije viac ako tridsať rokov a je možno väčší Piešťanec ako mnohí iní. Aj vďaka takýmto reakciám som zistil, že ešte nie sme až takí tolerantní.
Sú obdobia, keď sú ľudia na fotenie prístupnejší. Je to ovplyvnené aj počasím?
V lete sa fotí určite ľahšie, ľudia sú veselší, viac sa usmievajú. Je dlhý deň a dá sa fotiť dlhšie. Keď som začínal v zime, bolo pochmúrne, ľudia ani príliš nevychádzali von. Podľa mojej skúsenosti nálada kopíruje počasie. Vlastne aj preto som začal s tým, že som sa chcel k ľuďom dostať bližšie cez fotoaparát. Som skôr introvert a práve touto formu chcem nadviazať konverzáciu. Už vďaka tomu vzniklo niekoľko priateľstiev a známostí.
Bol som asi pesimista a čakal som viac negatívnych reakcií, preto ma milo prekvapila pozitívna odozva v tom zmysle, že sa ľudia sami hlásia a chcú sa nechať odfotiť. To ma veľmi povzbudzuje. Na začiatku som sa pýtal, či mi to stojí za to. Oslovil som piatich ľudí a štyria z nich mi povedali „Nie, ďakujem”. Teraz to je pre mňa radosť.
Ktorá tvár Piešťan mala v minulom roku na sociálnych sieťach najväčší úspech?
Počet „lajkov“, samozrejme, nie je žiadne meradlo ani dôvod, prečo som sa do tohto projektu pustil. Je ale zaujímavé, že na Facebooku sa najviac páčil Rudko, ktorý je pre Piešťancov nepochybne najznámejšou tvárou kúpeľného mesta. Dostal takmer 800 lajkov a prekonal aj Rytmusa, ktorý mal zase najviac pozitívnych reakcií na Instagrame.
Čo bude vyvrcholením tvojej snahy?
Chcem budúcim generáciam zanechať odkaz o tom, akí sme boli. Z fotografií vytvorených v roku 2018 vznikne dvanásť tabiel so všetkými tvárami. Za každý mesiac pribudne jedno tablo. Urobím aj výber fotiek, ktoré sa najviac páčili na sociálnych sieťach. Každý, koho som fotil, očakáva niečo, kde sa nájde,
kde bude; takže výsledkom je výstava, ktorú predstavím aj v iných mestách a týmto spôsobom budem prezentovať Piešťany.
Predpokladám, že na vernisáž je pozvaný každý, kto sa projektu zúčastnil…
Áno. Výstavu otvoríme 12. marca v Elektrárni Piešťany. Fotky budú vystavené vo veľkej sále, nájde sa tam každý, koho fotografiu som uverejnil v roku 2018. Vernisáž bude spojená s koncertom Roba Opatovského, na ktorý je vstup voľný.
Rád by som sa v tejto súvislosti poďakoval všetkým sponzorom, ktorí mi s realizáciou výstavy pomáhali. Z Elektrárne sa výstava presunie do Auparku, aby ju videlo ešte viac ľudí.
Martin Ričány
– dlhoročný člen Piešťanského fotoklubu
– fotografii sa venuje od roku 2012
– svoje snímky prezentoval na samostatnej výstave v klube La Musica a v rámci Piešťanského fotoklubu na viacerých spoločných výstavách
– od 1. januára 2018 zverejňuje na internete každý deň jeden portrét, tento projekt nazval 365 tvárí Piešťan
– má rád cestovanie s rodinou, baví ho poznávanie nových miest a ľudí
– jeho fotografie z Martiniku boli publikované v anglicky písanom knižnom sprievodcovi po tomto karibskom ostrove
Text: Martin Palkovič