25.04.2017 # 16:48

Blog Petra Benka: Po stopách Ľudovíta Wintera v Terezíne

Inzercia

Pekných pár mesiacov dozadu sme robili zaujímavú rodinnú cyklovýpravu Praha – Dresden. Nepriznal som vtedy celý „obsah“ cyklovýpravy. Malo to ešte jeden rozmer, jako sa tomu dnes hovorí. A tým bolo také malé čiastkové pátranie po stopách Ľudovíta Wintera v Terezíne, kde bol počas vojny odvlečený. Čo sa nám podarilo zistiť si možete prečítať v správe z pátrania. Nájdete tam čosik o tom, čo nás inšpirovalo, jako to celé prebehlo aj jaké výsledky z pátrania sú.

A ked si to prečítate a budete mat pocit, že to pátranie za volačo stálo tak by ste to mohli prejavit aj poukázaním dvoch percent z daní. Mne by sa totiž strašne lúbilo keby pán Winter mal sochu na našom moste ze skla.

Mne sa to raz už aj snívalo a bolo to takto:

Barlolamač sa raz pomrvil na tom stojane nad modrú vodu, napravil si plachtu, zebral barlu do jednej ruky a zliezol ze schodíkov. Pobral sa rovno po moste a sadol si na lavičku vedla Wintera. A tak tam spolu sedeli a kukali na ludí. S niektorými sa aj pozdravili, zakývali. A nikto sa nečuduval, lebo tí dvaja na ten most už dávno spolu patria. Ten most je ich a oni sú naši.

Údaje o prijímateľovi
Názov:   ProWinter, o.z.
Právna forma:  Občianske združenie
IČO/SID:  42165181
Sídlo:  Javorová 2817/17, 92101 Piešťany


Ľudovít Winter,
zakladateľ piešťanských kúpeľov a jeho pobyt v ghette Terezín v čase II. svetovej vojny.
Súkromné čiastkové pátranie – správa


Úvod

Cieľom všetkých činností uvedených v tejto správe je zistiť a zdokumentovať na ktorých miestach v ghette Terezín bol Ľudovít Winter v čase keď bol väznený nacistickým režimom.
Volám sa Peter Benko, narodil som sa v Piešťanoch v roku 1960 na dnešnej ulici Pod Párovcami, vtedajšej Leninovej ulici. Píšem o tom preto, lebo jedna z pohnútok napísať túto správu vlastne vychádza z čias socialistickej reality. Jej neoddeliteľnou súčasťou boli názvy ulíc a aj základná vojenská služba.

Narukoval som v jesennom termíne roku 1979 do poddôstojníckej školy v Seredi, kde som bol pol roka a absolvoval som výcvik jednak ženistu a jednak strojníka raketových odminovačov ROD 200. Po absolvovaní výcviku ma odvelili do mesta Terezín, teda na jar 1980. Môj príchod do Terezína nebol príliš príjemný.

Zvláštnym vojenským vlakom sme zo Serede prišli do Bohušovic nad Ohří a pokračovali sme na nákladných autách do Terezína. Železničná vlečka do Terezína už bola nefunkčná. Do kasární sme dorazili za tmy. Kto bol v Terezíne má predstavu o tom ako vyzerá Terezín večer či v noci.

Nevľúdne pochmúrne mesto pôvodne vybudované ako pevnosť Jozefom II., synom cisárovnej Márie Terézie. Odtiaľ teda pochádza aj názov mesta.

Ubytovanie v budove bývalej jazdeckej posádky, všetko hrubé múry, málo osvetlené, podchody, veľké miestnosti, v jednej sme spali aj viac ako dvadsiati vojaci. Krik starších kolegov, pokriky a rozkazy vojakov z povolania dokresľovali pochmúrnu atmosféru príchodu do bývalého koncentračného tábora.

Túto časť života som vnímal a dodnes vnímam ako príbeh neslobody a násilného správania. Násilného v tom zmysle, že som bol v tomto období okrem socialistickej reality podrobený aj vojenským zákonom a istej svojvôli ľudí nejakým spôsobom mne nadriadených. Kto zažil vie o čom píšem.

Chcel som sa tam po rokoch ísť znovu pozrieť, oživiť spomienky. Tak vo mne dozrelo rozhodnutie zistiť o meste Terezín viac, skúsiť sa na mesto pozrieť už iným pohľadom a zároveň s tým preskúmať, aspoň z časti, pobyt Ľudovíta Wintera v Terezíne v čase nacistického ghetta. V poslednej dobe vo mne dozrelo presvedčenie, že to čo človek zažije a má nejaký dopad aj na iných ľudí je potrebné aj nejako zdokumentovať. Takto vznikla aj táto správa.

1. Indícia

Po mnoho rokov som sa do Terezína vracal v spomienkach. Venoval som sa nejakú dobu aj sprevádzaniu turistov po meste Piešťany. Pri tejto práci, ale aj ako obyvateľa mesta som bol konfrontovaný aj s informáciami o Ľudovítovi Winterovi, zakladateľovi piešťanských kúpeľov.

V jednej chvíli som si uvedomil paralelu v tom, že aj on mal obdobie neslobody v súvislosťami s mestami Sereď a Terezín. I keď porovnanie vojenskej služby s koncentračným táborom je nemožné. Pomaly vo mne zrela túžba raz sa do Terezína pozrieť znovu. Najprv to bola len túžba vidieť mesto, kde som strávil kus života a neskôr, vediac o Winterovi viac a viac, pribudla aj zvedavosť a chcenie získať odpoveď na otázku, čo ma raz napadla. Nebol náhodou Ľudovít Winter po privlečení zo zberného tábora Sereď do ghetta Terezín väznený v tej istej budove, kde som ja slúžil základnú vojenskú službu?

2. Indícia

Hlavným zdrojom informácií sa mi stali kniha Ľudovíta Wintera Spomienky na Piešťany, ktorú vydalo Balneologické múzeum Piešťany a jej prvé vydanie vyšlo v roku 2001. Na strane 98 prvého vydania sa uvádza:

„Ale keď 22. decembra 1944 dostala nemocnica rozkaz odtransportovať nemohúcich starcov, lekárov a ošetrovateľov, medzi nimi aj mňa sedemdesiatpäťročného. Spakoval som si šatstvo a mašíroval som na železničnú stanicu. Keď na druhý deň popoludní vlak zastal, tušil som, že sme v Terezíne.“

Táto veta vo mne vyvolala spomienky na to, že keď nás prevelili ako vojakov základnej služby v roku 1980 zo Serede do Terezína tak sme nemohli ísť vlakom až do Terezína pretože vlečka už nefungovala. Spomínam však, že keď sme chodili zavádzať stráž do autoparku a na sklady PHM tak sme pri parčíku prekračovali zvyšky nefunkčných železničných koľajníc netušiac vtedy koľko tragédie v sebe skrývajú. Toto som si zobral ako druhú indíciu, teda zistiť, či nejaká stopa po vlečke existuje. Po tejto vlečke bol celkom určite dovlečený Winter do Terezína pretože v tej dobe už bola väzňami vybudovaná a teda funkčná a využívaná.

3. Indícia:

Ďalej sa v knihe Spomienky na Piešťany na stranách 98 až 99 píše: „Ale Hitler potreboval mať aj taký koncentračný „domov“, v ktorom by sa väzni mohli voľne pohybovať, nakupovať v obchodoch a kde by sa dokonca hrala aj hudba, aby mohol zavádzať cudzinu, dokazovať, že správy o krutostiach sú výmysly. A na to sa mu hodila práve obec v bezprostrednej blízkosti Malej pevnosti, kam teraz Brunner presídlil svoju tzv. nemocnicu s asi 300 osobami. Mal som šťastie, že aj mňa sem vzal.“
Teda táto veta ma priviedla k otázke, kde bola v čase ghetta „Brunnerova nemocnica“? Dúfal som, že pracovníci Múzea ghetta v Terezíne budú vedieť odpovedať na túto otázku a budem mať ďalšiu istú stopu na Wintera v Terezíne. Teda prvá adresa kde bol ubytovaný resp. kde bol väznený. A toto by sa mohlo podariť zistiť.

4. Indícia:

Ďalej sa v knihe spomienok píše: „Previedli nás do veľkej miestnosti, zistili totožnosť každého, vyprázdnili vrecká a dali nám väzenský odev. Neskôr nás premiestnili z kasární do jedného súkromného domu, mňa do izby s piatimi posteľami.“

Tento odsek naväzuje na tretiu indíciu, kde sa jasne ukazuje, že miestom prvého ubytovania boli nejaké kasárne. Práve táto veta vo mne vyvolala možnosť, že Winter „býval“ v tej istej budove ako ja. Pretože som už vedel, že kasárne, kde som býval sú jednak bývalé kasárne jazdeckého pluku tzv. Konírny a jednak teraz sa tá budova volá Magdeburská kasárna a je tam jedna z expozícií Múzea ghetta. Zároveň tento odsek jednoznačne hovorí o tom, že Winter mal v Terezíne minimálne dve adresy pobytu a druhá adresa bola súkromný dom. Na toto som tiež očakával, že budú vedieť odpovedať pracovníci Múzea ghetta v Terezíne resp. Památniku Terezín.

5. Indícia:

Poslednou mojou indíciou bol film Dušana Trančíka „Winter Ľudovít – nezvyčajný život neobyčajného človeka. Portrét Ľudovíta Wintera – budovateľa piešťanských kúpeľov.“ V tomto filme je ukážka ako Doc. Vojtech Blodík historik z Terezína jasne ukazuje, že pod transportným číslom 338  v transporte číslo XXVI/I zo Serede bol Ludwig Winter, narodený 1.11.1870 a bol transportovaný do Terezína. Toto som považoval za veľmi jasnú indíciu a predpokladal som, že toto v archívoch Památniku Terezín bude a že sa mi to podarí získať.

Iné indície: Zrejme sa dá zo spomienok vyčítať aj viac. Určite by sa dalo pátrať po tom, kde bolo okno, cez ktoré sa vydávala strava, možno to bola budova v ktorej za ghetta bola pekáreň. Kde bola Brunnerova nemocnica a bola vôbec? Kde bola kuchyňa, v ktorej pracovala Winterova známa Kallósová?

Kde mohol byť sklad, v ktorom získal kvalitný zimník? Možno by sa to dalo pozisťovať u pracovníkov Památníku Terezín. Možno by sa dalo pátrať po tom, či veľkonočnú kázeň držal Winter v kostole, či v niektorej z motlitební. Jedna z modlitební je teraz ako expozícia Múzea ghetta, možno to bolo tam, možno nie. Zostáva otvorená aj otázka, či sa nedá pátrať po podrobnejších informáciách aj v Seredi.

Možno sa dajú nájsť hmotné či iné súvislosti, veď v Seredi je Múzeum holokaustu a miesto, kde sa zhromažďovali väzni do koncentračných táborov je teda známe. Mám však za to, že to je skôr úloha pre mesto Piešťany, alebo pre školu hrdiacu sa Winterovým menom. Alebo tomuto obdobiu viac svedčí rúško tajomnosti? Určite nie.

Toto nehovorím rád, lebo som to mal sprofanované za starého režimu, ale je v tom odkaz pre ďalšie generácie. Pre nás, pre Piešťancov odkaz od Wintera aj preto lebo tu sa stretávajú kultúry, rasy a národy z Európy a celého sveta a Piešťanci na to musia vedieť príkladne reagovať svojím myslením aj správaním. Prikladám odsek o Múzeu holokaustu z internetu:

Múzeum holokaustu Sereď

Bývalý pracovný a koncentračný tábor Židov v Seredi predstavuje autentické miesto, ktoré sa viaže k tragickému obdobiu „riešenia židovskej otázky na Slovensku“ počas druhej svetovej vojny. Pri príležitosti Pamätného dňa obetiam holokaustu a rasového násilia sa zrodila myšlienka vyhlásiť objekty piatich barakov pracovného a koncentračného tábora v Seredi za národnú kultúrnu pamiatku a následne v nich vybudovať múzeum holokaustu.

Túto myšlienku oficiálne schválilo rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky dňa 12. mája 2009, ktorým bol bývalý pracovný tábor v Seredi vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
 
Vláda Slovenskej republiky svojím uznesením z 13. mája 2009 k akčnému plánu predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na obdobie rokov 2009 – 2011 uložila ministrovi kultúry zabezpečiť zriadenie Múzea holokaustu v Seredi.

Rekonštrukciu piatich pôvodných barakov a následné inštalovanie muzeálnych zbierok riadi SNM – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave. V rámci múzea plánujú vybudovať vzdelávacie centrum v oblasti holokaustu s celoslovenskou pôsobnosťou, ktoré bude slúžiť študentom, pedagógom a širokej verejnosti.

Ja som prijal úlohu nájsť aspoň nejakú stopu po Winterovi v Terezíne. Ako sa mi darilo prekonávať časovú bariéru 70 rokov posúďte sami.


Ako začať? Jednoznačne skúšať získavať informácie z internetu. Podarilo sa získať mapu ghetta Terezín v niekoľkých verziách, ale vtedajšie značenie sa nijako nezhodovalo s mojimi spomienkami na Terezín a ani film či kniha nič jasnejšie neurčovala.

Skúsil som teda Památnik Terezín. Napísal som do mailovej správy všetko, čo sa mi zdalo správne a vhodné (kde je ubytovanie prvé, teda Brunnerova nemocnica? Kde je ubytovanie druhé? Priložil som scan listov z knihy a vyslovil domnienku, že sa jedná o Magdeburská kasárna, pýtal som sa ako pátrať?) a čakal som čo príde a či príde. Dočkal som sa málo čakanej odpovedi, ale čas ukázal, že veľmi dobrej.

Pracovníci Památniku Terezín ma odporučili na Státní archiv v Prahe s tým, že tam odpovede na moje otázky poznajú. Takže dobrodružstvo, napätie a neistota pokračovalo ďalej.

Takže Státní archiv Praha. To bol trošku komlikovanejšie ako len vymyslieť mailovú správu a poprosiť. Archív informácie má, poskytuje, ale na základe žiadosti a tiež posiela faktúru za poskytnuté služby, účtuje každú nascanovanú stránku a pošle aj mailovou poštou.

Ale pošle všetko až po uhradení faktúry vystavenej na české koruny a ako si to ja uhradím je už vec mojej banky. Čo s tým? Bol čas intervenovať u môjho kamaráta zo školských rokov žijúceho v Prahe, lebo už ma tlačil čas a prijať systém komplikovanej úhrady faktúry som nemal chuť a ani čas, lebo termín cyklovýletu zahrňujúceho aj návštevu Terezína bol takrečeno za dverami.

Zúrivá komunikácia priniesla prekvapujúcu dobrý, čo dobrý, úžasný výsledok. Z Prahy dorazil mail a v ňom ako príloha scan evidenčnej karty Ludwiga Wintera z terezínskeho ghetta.

Ten scan mi vlial nové sily, novú energiu. Tá energia z tej karty bol emotívny zážitok, bolo tam cítiť utrpenie ale aj silu nezvyčajného človeka žijúceho nezvyčajný život. Mal som okamžite takmer istotu, že sa mi minimálne jedna či dve indície podarí naplniť.

Nebol to však koniec všetkému bádaniu a skúmaniu. Písmo na karte sa podobalo na všelijaké písmenká a nie a nie vylúštiť druhú adresu. A nešlo mi to ani po porovnaní s názvami ulíc. Viem čítať švabach.

Hneď som vedel, že ruka, či ruky, ktoré písali do Winterovej karty mali školské vzdelanie z doby keď švabach bol bežný. Vycifrované začiatočné písmenká toho boli dôkazom. Porovnával som aj so švabachovou tabuľkou v ruke. Ale druhá adresa stále nejasné. Takže znovu som poprosil pána z Památniku Terezín o pomoc pri lúštení a prípadne o mapu, kde by sa to dalo vyčítať.

Istota síce klesla, ale nakoniec sa všetko v dobré obrátilo. Pán z Terezína poslal mail s presnými adresami, prvou aj druhou a to mi už s mapou ghetta sedelo perfektne. Mal som adresy, mal som to zladené s mapou.

Nevedel som síce ako je so železničnou vlečkou, nevedel som síce prečo Winter písal o prvej adrese ako o kasárňach, ale mal som viac informácií ako som čakal.

Transportné číslo bolo jasné a zreteľné, číslo transportu bolo jasné a zreteľné, dátum narodenia sedel a prvá adresa bola Haupstrasse 1 na mape ghetta B IV a druhá adresa bola Bahnhofstrasse 3 na mape ghetta C II. Samozrejme podľa plánu ghetta. Zostalo teda dokončiť misiu, vycestovať, odfotiť všetko čo sa dá, potvrdiť indície v čo možno najvyššej možnej miere a dokonať toto pre mňa dobrodružstvo, ktoré ma v niektorých chvíľach pohlcovalo a myšlienky v hlave sa preháňali, niekedy aj v spánku.

Prišlo aj malé sklamanie v tom, že adresa Hauptstrasse 1 nebola Magdeburská kasárna na mape ghetta B V, kde som slúžil, ale bola to budova cez ulicu. Nepotvrdilo sa, že som býval v tej istej budove, v ktorej Winter.

Boli sme „len“ susedia cez ulicu a cez 35 rokov. Chodil som okolo tej budovy nerátane netušiac vtedy o Winterovi. Takisto druhá adresa mi bola už jasná, chodili sme okolo nej pri zavádzaní stráží do autoparku a do skladov PHM. Videli sme jej do dvora zo zadnej strany budovy.

V posledných rokoch cestujem dosť často za oddychom a za poznaním na bicykli. Som na to hrdý a myslím si, že sa to na obyvateľa Piešťan patrí. Absolvoval som zopár cyklovýprav na bicykloch aj s rodinou, teda s jednou z dcér a manželkou. Boli sme už na bicykloch okolo Dunaja z Passau do Wiedne, absolvovali sme podarenú cyklovýpravu od prameňa Bečvy až po jej ústie do rieky Moravy.

Teda aj cyklovýprava 2014 Praha – Drážďany a späť na bicykloch bude na kolesi, ako hovoria starí Piešťanci. Kto sa pozrie na mapu trasy okolo riek Vltava, Labe a Ohře hneď vidí, že na trase je aj mesto Terezín.

Štartujeme 2.8.2014 z Piešťan. Bicykle naložené na aute. Ráno o šiestej auto štartujeme smer Břeclav, kde sa prekladáme aj s bicyklami do rýchlika smer Praha. V pohode prichádzame do hlavného mesta ČR, kde nás na hlavním nádraží čaká kamarát z Piešťan tam žijúci a pracujúci už pekných pár rokov.

Obdarí nás lístkami na metro a sunieme sa výťahmi o poschodie či o dve nižšie do útrob metra.

V Holešovicích vystupujeme a dávame sa okolo Vltavy, Labe a Ohře smer Terezín. Večer sme tam.
Na druhý deň ráno v nedeľu 3.8.2014 robím ešte za hmly prvé fotografie adresy Hauptstrasse 1 a Bahnhofstrasse 3 a tiež nachádzam železničnú vlečku. Na adrese Hauptstrasse 1 nachádzam tzv. Hannoverská kasárna, ktoré sa ukazujú skôr ako sýpka alebo sklady, ktoré sú tam doteraz.

Kasárňami boli zrejme len v čase ghetta, keď bolo mesto preplnené väzňami. Bahnhofstrasse 3 je zrejme súkromná budova v ktorej asi pôvodne bývali obyvatelia mesta. Tí však boli v čase zriaďovania ghetta vysťahovaní. Budova je blízko budovy bývalej železničnej vlečky na mape ghetta B II, odtiaľ teda aj názov ulice.

V rámci denného programu, ktorý by sme bez bicyklov určite nestihli, ešte navštívime malú pevnosť, Múzeum ghetta, Magdeburské kasárne s expozíciou, modlitebňu, krematorium, pietne miesto pri Ohře a prelezieme po pevnostných systémoch. Na druhý deň v pondelok 4.8.2014 je už v programe mesto Litoměřice, ale keďže je pracovný deň tak sa mi cestou do Litoměřic podarí urobiť ešte fotky adresy Haupstrasse 1, kde sú otvorené nejaké sklady a aj Bahnhofstrasse 3, kde nachádzam funkčné sklenárstvo.

Týmto naše pátranie končí. Podarilo sa naplniť tri indície. Našli sme:

– železničnú vlečku na mape ghetta B II, ktorou bol privlečený Winter do Terezína zo Serede, teda adresa Bahnhofstrasse 1

– prvú adresu pobytu Hauptstrasse 1 v tzv. Hannoverských kasárnách na mape ghetta B IV. Je to fotka č.P8030154.JPG vchod vľavo od vchodu s nápisom Bazar najpresnejšie

– a druhú adresu Bahnhofstrasse 3 na mape ghetta C II.

Záver

Úlohu, ktorú sme na seba zobrali považujeme za splnenú a zdokumentovanú. Táto správa môže vyvolať ďalšie pátrania, ale možno bude len malým príspevkom do mozaiky života pána Wintera.

Ak máme hodnotiť prácu na tomto pátraní, tak musím povedať, že bola malým dobrodružstvom na aké sa nezabúda. Prajem všetkým, ktorí dajú sily, prostriedky a kúsok svojho života na to, aby sa zaoberali životným príbehom nezvyčajného človeka, aby ich pátranie naplnilo aspoň tak, ako mňa a mojich blízkych. Je samozrejmé, že naše putovanie pokračovalo ďalej, ale už to nebol tento príbeh. Tento príbeh pre nás skončil, ale zabudnúť sa nedá.

Peter Benko s dcérou a manželkou

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

X