Blog K. Uhrovej: V sobotu hrá v Elektrárni Diego. Čo budete robiť vy?
Na konci tohto mikroútvaru sa nachádza pozvánka na sobotný koncert Diega v Elektrárni. Najprv ale skúsme strpieť postreh k tradičným miestnym lamentáciám.
V Piešťanoch nič, nuda, celé zle. Myslela som na tento neutešený stav v sobotu 14. októbra, keď som v priamom prenose sledovala skupinu niekoľkých divákov odhodlane dobiehať do Žiwell-u, kde práve začínali svoj koncert Cold Cold Nights. Charizmatické diváctvo smerovalo z Elektrárne, v ktorej len kúsok predtým dohrali Robert Pospiš, Martin Sillay a spol. svoj projekt Balady. Poletovať medzi pódiami, jeden by povedal – skoro až festivalovo – aký výstižný dôkaz toho, že s hudobnými akciami je to u nás strach a bieda. Aby bola skaza ešte o niečo jasnejšia, v ten istý večer Dom umenia ponúkal priamy prenos Čarovnej flauty z newyorskej Metropolitnej opery. K tomu už len dodám, že za ostatné dva mesiace Piešťanci sledovali ospevovaný comeback štvorice Shannon – Brantigan – Rózsa – Valihora, zažili ťažko popísateľný stav, ktorý im spôsobili famózni David Kollar a Arve Henriksen a tí, ktorých zastihlo avízo, odchádzali vysmiati zo spontánneho koncertu hviezdneho indického muzikanta menom Alakesh. Alakesh Dutta.
Na polceste medzi dvomi spomínanými zážitkami sa mi vrátila jedna sobota roku 200x. Koncert Psích vojákov, z ktorého sa všetci, čo sa tam tlačili, porozkladali na šróbiky. Potom čau. Kým neprišli Ali ibn Rachid, čo sa stalo zhruba o rok, bolo nič a tma. Čiže nie, žiadna krajšia minulosť, milí spomienkoví optimisti, minimálne v lokálnom koncertnom svete, ako si ho pamätám ja, to rozhodne lepšie nebolo.
Teraz je všetko inak, hudby býva niekedy toľko, že si pýta plánovať a špekulovať. Kým sa veci dejú, aktivujem si elementárny chochmes, zvládnem dve kliknutia a skôr, než začnem mrnčať, zistím, čo, kde, kedy a vôbec.
Takže 28. október, sobota a k nej bonusová nočná hodina. Pokiaľ ide o Diego, neoficiálnymi kanálmi kolujú také klebety, že chalani sa po dlhej dlhej dlhej pauze tešia na nové pesničky a živé hranie. Ale fakt, že tešia. To nie je taká tá zaprášená fráza, povinná jazda do rozhovorov, to je, slovami klasika, radosť iná. Divoká, inšpiratívna – a čo si budeme – závideniahodná.
Mimochodom, na ďalší deň koncertuje v Dome umenia PANI Marta Kubišová.
Text: Katarína Uhrová Foto: Anna Gekrepten