Blog Jána Derďáka: VOĽTE, alebo nie

Voľte, voľte, voľte – ako keby sa ponúkal nejaký výrobok. Autá, párky, krmivo pre psy ….. Bilbordové výkriky: „ … milujeme Slovensko, napravíme, poriešime, zmeníme, skontrolujeme …“ a podobné „výlevy srdca aj vypočítavosti“. A nič nie je naozaj. Je to dosť? Je to nanič? Je to dobré? Alebo ďakujeme, radšej iný. To je sem-tam téma medzi tých zopár percent voličov (VÚC) v súčasnej dobe, ktorí pôjdu voliť.

Badať aj jeden známy úkaz: vidíme, že veľmi veľa ľudí, ktorí poslancujú, alebo starostujú obyčajne chcú ešte viac. Okrem iného chcú byť aj „krajským“ poslancom – to je špecialita nielen v terajších voľbách a poniektorí dokonca aj ďalším poslancom – parlamentným. Alebo naopak. „veľký“ poslanec chce byť aj menším poslancom. Príkladom máme v celej histórii štátu habadej. A pritom ide o dva úplne rozdielne funkcie. Kvalifikácia jednej nie je kvalifikáciou druhej. A napriek tomu vo vyjadreniach na bilbordoch v ohromnej väčšine sa prezentujú kandidáti ako povestný zbojníci z čias začiatku osemnásteho storočia. Prídu niekde a ozbíjajú tých, čo sú tiež tam a donesú „svojim“. Sľubujú, teda okrem vlastných záujmov, prospech pre svoj obvod, svoje mesto, dedinu… Kdejaké výhody… akože vybavia pre svojich.. . Budem riešiť vaše problémy – teda nevyriešim, iba budem riešiť. A vždy vyrieši NIČ. A teraz uvažujme logicky s úplne reálnym predpokladom, že takých (čo nasľubujú) sa zíde vo „vuckárskom parlamente“ veľká väčšina. A čo sa stane? NIČ! Pretože tam budú presne taký istý, z iných obvodov, ktorí vyslovene zle pochopili funkciu VÚC. To nie je jarmok, kde sa dá, ako kohúti na hnojisku kdečo nájsť. Tam ide, pôjde jednoznačne o riešenie a rozhodovanie všetkého v rámci celého regióne podľa kompetencií. V rámci regiónu! Tak, aby región, kraj ako celok mohol prosperovať. A keď to pôjde v „kraji“ vytvoria sa podmienky aj v obciach. Presne tak, ako v „republikovom parlamente“ – aj tam sa riešia „problémy“ platné pre celý štát. Pravdaže aj tu aj tam sa …., ale to teraz radšej teraz nechajme tak. Pravdaže sú výnimky. Ako všade. Ale aj úplne perverzne zdôvodňovanie toho, že niektorý „nadčlovek“ zvládne aj kopu ďalších funkcií a mandátov, aj keď má každý deň a pre každého iba 24 hodín.

Na druhej strane, pokiaľ teda doterajší poslanec, starosta, primátor dá sľub, že v prípade zvolenia sa vzdá doterajšieho mandátu a doterajšie skúsenosti využije v ďalšej robote pre občanov tak bude „plus“ – v opačnom prípade pôjde iba o typické slovenské kumulovanie „honorov“ . Ešte ani raz v celej histórii tohto štátu tento jav nepriniesol žiaden kladný výsledok. Žiaden!

Ale ideme do TT a čo šéf, alias župan? Šesť kandidátov na župana v TT kraji a podobne je to všade – a ani o jednom, teda okrem doterajšieho, pretože ten je tam už veľa rokov nevieme nič, čo by zaručovalo jeho sľubované výsledky. Je to vlastne aj slovenský fenomén. Teda o piatych nevieme, o jednom vieme. Svoje!

Ale venujme sa nášmu kandidátovi č.3. Doterajšiemu.  Určite celkový dojem je nie jednoznačný:

Každý, kto obrazne povedané žije z našich daní dlhšie, ako tri volebné obdobia osobnostne skĺzava do stavu, keď ani osobne nie je schopný odovzdať viac pre občanov. Aj keď si to žiaden kandidát (na Slovensku tiež) nedokáže priznať.

Okolie Piešťan je priamo ovplyvnené problémami letiska Piešťany a tu myslím na fakt, ktorý nie spôsobil, ale vyvolal súčasný stav, hospodársku pozíciu letiska a tou je zodpovednosť jedného z terajších kandidátov:

Priama zodpovednosť predsedu VÚC za spôsob privatizácie letiska. Komplet!

Priama zodpovednosť predsedu predstavenstva (kandidáta č. 3) za obsadenie výkonných (aj kontrolných) systémov.

Priama zodpovednosť za nevyužívanie letiska – nezmyselnou, neproduktívnou politikou rozvoja turizmu v regióne. Priama zodpovednosť za efektívne nezmyselnou hospodárskou politikou, ktorá pod „kuratelou VÚC nedokázala nijak zabezpečiť rozvoj letiska, podobne, ako to dokázali iné podobné letiská, napríklad aj v Českej republike, alebo aj v Rakúsku…

Svoj podiel na premiestnení Leteckých dní z Piešťan určite nesie aj VÚCka – ako majoritný vlastník.

Samozrejme nie je možné zbavovať sa určitej zodpovednosti aj „piešťanských odborníkov“ delegovaných „VÚC-kou“ do riadiacich a kontrolných mechanizmov. Ale aj zato je niekto zodpovedný. Mal by byť. Predseda? VÚCky? Predstavenstva?

A ešte jeden moment. Spôsob prezentácie činnosti VÚC formou takzvaného ŽUPNÉHO MAGAZÍNU je postavený na spôsobe dávno prežitých „socialistických“ metód, strihnutých fazónou metód doterajších vlád… „povedať nič“, kde trvale obsahom je absolútne politicky neškodné propagovanie , ani nie úspechov, ako skôr rôznych udalostí v regióne, ktoré má úplne zanedbateľný vplyv na činnosť župy. Ako príklad uvádzam informácie, titulky z neviem ktorého minulého čísla:

Pamätná izba Z.Kodályovy…. Národná púť v Šaštíne…. Zámocké pivné slávnosti … Spomienkové slávnosti (200 rokov). A tak ďalej a podobne.

A jedinou podstatnou, tou najdôležitejšou, skutočne účelovou informáciou v celom vydaní doteraz vždy bol osobný „imidžový“ pravidelný EDITORIÁL predsedu Trnavského samosprávneho kraja -z našich daní. To ostatné prakticky vôbec nesúvisí s činnosťou „župy“. To parí do inej formy prezentácie. Ale tak už to chodí na Slovensku. O iných formách informovania činnosti VÚCky ani nechyrovať. A aj možnosti boli aj peniaze boli. Boli. Asi zmizli. Dúfam, že to už tak nebude.

Všetky ďalšie ostatné manažérske činnosti predsedu a jeho zodpovednosť sa prezentujú v štatistikách v porovnaní s ostatnými „vúckami“. Aj keď všetky kraje majú kopec problémov, napriek tomu náš kraj v žiadnom kritériu nie je medzi najlepšími. Ani zďaleka. A teda, aby bolo zhrnuté: dúfam a predpokladám, že:

prípad letisko Piešťany bude limitujúcim ukazovateľom voličov Piešťanského regiónu – či sme primerane občiansky vyspelí, alebo je nám to úplne fuk a budeme sa rozhodovať iba podľa toho „kto má aké biele zuby a vie sa usmievať“. Alebo?

Ale spomeniem ešte jeden zlozvyk aj v  slovenskej politike všeobecne. Neprijímať chyby a už vôbec nie niesť za chyby, alebo zlé riešenia zodpovednosť. V politike vždy je niekto iný vinný, iba nie ten pravý.

Text: Ján Derďák