Alexander Urminský: Stávka s vodníkom

Bolo to už dávno, skoro pred päťdesiatimi rokmi, keď som ako prišelec z Kotákov, teda spoza Havrana nastúpil do práce v Piešťanoch. Sĺňava, meno vyšlo z verejnej občianskej súťaže a pôsobilo čarovne a magicky, bolo vtedy na Slovensku pojmom č. 1.

Žiť a pracovať práve tu bolo niečo extra, povedali by sme teraz, že in. Spolužiaci zo strednej, ba aj rodinní príslušníci nechceli veriť, že som si tu miesto našiel cez inzerát. Možno mi aj trochu závideli, že žijem v tomto životom kypiacom meste, kde sa niečo stále deje v kultúre, v športe či v spoločenskom živote. Piešťany vtedy mali svoj osobitý prívlastok mesto vody, Hlohovec mesto ruží, a Vrbovčanom sa naopak ušla nespravodlivá pohana, ktorú radšej neuvádzam.

Športy súvisiace s Váhom a vtedy už aj s jazerom Sĺňava naberali nový dych. Priberali nových členov, či budovali sa športové zariadenia pre vodné športy. Takým športom bol aj jachting, hoci patril v Piešťanoch ku tým netradičným. Na výbežku, ktorý oddeľoval zátoku pre jachting od hlavného toku Váhu do jazera, mali vtedy jachtári svoju maringotku, teda svoj hlavný stan. Ľutujem dodnes, že som si ju neodfotil, lebo bola pre nás všetkým. Keď som už predbehol tým pre nás tak sa trochu vrátim k tomu ako som sa aj stal nádejným jachtárom. Jednoducho!

 

Nového mladého kolegu oslovili spolupracovníci, tiež technici (Milan a Dominik) a povedal som áno! Zátoka nevznikla náhodou, bola cielene vytvorená v rámci dodatku k projektu lodenice. Možno to znie neuveriteľne, ale pri takom veľkom diele ako súprava vodných diel Biskupický kanál, priehrada s jazerom Sĺňava a vodná elektráreň Madunice, sa myslelo aj na budúce vodné športy, pre ktoré sa vytvárali podmienky.

Tam v maringotke sme mali všetky odnímateľné časti z lodí, sťažeň, rahno, plachty, kormidlo a kýl. Tam sme sa prezliekali, odkladali bicykle, pred ňou či okolo nej sedávali. Nikomu nezavadzala, nik ju nevylúpil, ba ani nepoškodil. Prečo aj? Doba bola iná, nádejná.

Jedným zo zvykov, na ktorý ma upozornili starší mazáci bol, že po skončení plavby, zaparkovaní a odtakelovaní, teda odstrojení lode, bolo sa treba v zátoke okúpať. To aby človek bol s vodou kamarát, aby sa jej nebál a tiež aj preto, aby si uvoľnil svalstvo, ktoré sa pri silnom vetre počas plavby na jazere riadne unavilo. Protagonistom, ktorý aj dbal o to, aby to všetci dodržiavali bol jeden z najstarších členov, pretekár a vyškolený tréner (Libor). Vtedy mal asi trochu menej než ráztoľko rokov ako ja. Kamarátsky, žoviálny a prostoreký človek, ochotný podieľať sa na každej srande, či ju aj zorganizovať. Vtipy sa z neho len tak sypali. Občas spomínal aj na svoj život ako hudobník. To však je iná kapitola o živote tohto univerzálneho športovca a muzikanta.

 

Doslova za našimi chrbtami, ani nie 100 metrov bola vtedy vo výstavbe budova lodenice. Zhodou okolností naša firma (MaC) vykonávala investičnú činnosť v prospech Zväzu telesnej výchovy a športu. Ďalší kolega, ktorý bol úspešný v loptových športoch (Lolo), bol výkonným stavebným dozorom. My mladší sme sa o tú stavbu veľmi nezaujímali, lebo sme si mysleli, že nám je, ba nám aj bolo v maringotke dobre. Pri každom otočení hlavou sme však videli vytŕčať budúcu rozhodcovskú vežu, na pohľad najzaujímavejšiu časť lodenice a ktorá nás lákala aby sme na ňu liezli.

Postupom času som sa stával jachtárom, na čo som bol aj primerane hrdý, a to aj vďaka spomenutému kolegovi, ktorý bol vždy ochotný pomôcť, poradiť, podporiť sebavedomie alebo aj ísť na nášho Piráta. Keďže mal dve plachty, hlavnú plachtu a kosatku, predpokladal obsluhu dvojčlennej posádky. Na jednej takejto plavbe, keď vietor veľmi nefúkal, sme začali debatu o kúpaní.

„Sledoval som ťa pár razy. Ty tej vode moc nedáš?! Čo sa jej bojíš? Nestačí sa len namočiť, trochu poplahočiť a hajde von. Hádam sa nedáš zahanbiť starému chlapovi s tým kúpaním?“ Bola to výzva, ako som si neskôr uvedomil. „Čím budeš častejšie vo vode, tým budeš zdravším, smelším, otužilejším. Ja sa napríklad kúpem vo Váhu každý boží deň. Keď neveríš, opýtaj sa druhých. Až dlho do jesene, občas aj v zime sa idem opláchnuť do Váhu, či na Dlhé kusy.“

Výzvu som prijal, možno to bolo v máji, či v júni, už presne neviem. Reku, do jesene ak sa budem často kúpať aj ja, možno „starca“ aj tromfnem? Keď sa ma neskôr spýtal, či som rozmýšľal o našom rozhovore, povedal som že áno. „A na čo si prišiel?“, spýtal sa ma. Už sme si dávno tykali, lebo tam sa nik nepasoval za niečo viac ako iní, tak som mu rovno navrhol: „Možno sa budem túto jeseň kúpať dlhšie ako ty?“ „Kamarát, to si teda rozmysli, lebo mňa ešte nikto netromfol!“ odpovedal.

Dohodli sme podmienky, že to musí byť tu v našej zátoke a že minimálne jeden svedok z našich členov to musí vidieť a čas trvania minimálne tri minúty! Stávka znela, ako v tom čase to bolo najčastejšie: o pol litra rumu. Kamarát bol stavbárom, vlastne architektom, projektantom. Približne v tom čase, to si presne nepamätám, pracoval aj ako stavebný dozor pri výstavbe administratívnej budovy a podnikových rodinných domov. Samozrejme kde inde, ako pri Váhu, teda pri Bohunickom kanáli.

Aj zamestnaný bol vo firme, čo Váh spravovala. Teda všetko čo sa jeho týkalo, bolo spojené s vodou. Na druhej strane zase ja som svoje plavecké začiatky zažil na Radošinke. V nej  sme plávali s rukami po dne, alebo na bicyklovej duši. Vtedy som si tie rozdiely ani neuvedomoval, aj keď som o nich vedel.

Chalani z partie si všimli, že sa už častejšie kúpem v zátoke. Najskôr nič nevraveli, neskôr sa tajuplne usmievali: „Stavil si sa s Liborom?“ „Ťažko vyhráš!“. A mali pravdu. Zamestnávateľ ma často vysielal na služobné cesty po rôznych mestách Slovenska, niekedy aj na týždeň či dva. A tak z jednej októbrovej služobky som sa vrátil začiatkom novembra. V čase veľmi chladných dní, lejakov aj ranných mrazíkov. Lode boli už vytiahnuté na breh, zazimované, klub jachtárov už skončil sezónu: „boli zastavené vetry“ .

Ak by som sa aj odvážil ísť do vody, svedka nebolo. Libor sa už určite kúpal! Stávku som asi prehral? Kolegovia v práci mi to potvrdili. S Liborom som sa stretol náhodou, a to až po novom roku, pri Kruhovke. „Neni si mi volačo dĺžný“?, vraví. Tak sme vošli do bufetu či krčmy v kruhovke. Rum tam nemali, tak sme prepočítali koľko koňakov sa vojde do ceny za ½ litra rumu, a stávku sme vyrovnali.

Popri tom mi porozprával ako vyťahovali v novembri lode na breh: Keď sme vyťahovali najväčšiu loď, bola pod vodou o niečo zachytená a bolo treba vojsť do vody a uvoľnil ju. Milan vtedy povedal, že ak nechcem stávku s tebou prehrať, mám ísť do vody. Moc sa mi nechcelo, bolo naozaj zima. Takú ostudu som si predsa nemohol urobiť a stávku prehrať, tak som urobil čo bolo treba, vošiel do vody, uvoľnil loď a už „osmelený“ zakýval ostatným na brehu. Milan slávnostne vyhlásil, že Šaňo nebol v lodenici od konca septembra.“ Príbeh skončil tým, že tí čo ho pohľadom do vody posielali, nakoniec ho ľutovali, utierali, báli sa o jeho zdravie. Bol začiatok novembra a on to zvládol bez následkov.

Práce na výstavbe lodenice pokračovali. Za pár rokov, tuším v roku 1969 bola lodenica skolaudovaná a odovzdaná do užívania kajakárom, kanoistom a jachtárom. Jeden z našich členov (Juraj), ju viac rokov spravoval.

Bolo to ešte v čase maringotky, asi rok – dva po prehratej stávke. Konali sa klubové preteky bez rozdielu tried. Ja som robil kormidelníka na Pirátovi a riadil hlavnú plachtu, Cyril bol kosatkár. Boli sme ďaleko od zátoky, možno v 1/3 jazera, keď sa obloha zatemnila, z vetríka sa strhol „uragán“ a riadiaci pretekov vydal povel, že pretek je zrušený a treba sa urýchlene vrátiť do prístavu v zátoke. Všetky lode sa snažili tak urobiť čo najskôr, najrýchlejšie v kategórii Fin, pomalšie ale vrtké Mloky a nakoniec Piráti. A vtedy sa to stalo. Piráta som ja, kormidelník prevrhol a ledva som sa vymotal spod plachty. V hrubých socialistických teplákoch čo som mal oblečené, ktoré po napití vodou mali možno aj 30 kg, som ledva doplával ku brehu. Ostatní ratovali našu loď, aby ju nestiahlo pod vodu a ja som vyľakaný sedel obďaleč. Moje sebavedomie dostalo zabrať! A bol to začiatok konca môjho jachtárskeho obdobia. Do novej lodenice som po jej otvorení už skoro nechodil.

Napriek tomu som sa na desaťročia stal „legendou“ či predmetom „úsmevných“ poznámok, keď sa niekde spolu bavili bývalí aj noví členovia jachtingu v Piešťanoch. Pre prehratú stávku ale hlavne pre prevráteného Piráta. Veď piráta dovtedy nik neprevrhol! Preto si na mňa moji bývalí parťáci občas spomenuli, napríklad aj pri 50. výročí jachtingu v Piešťanoch, ale aj pri panychíde za Dominikom, ktorú Milan zorganizoval. Nechýbal na nej ani teraz už deväťdesiatnik Libor. Občas ho stretávam, keď ide z Lida alebo z Dlhých kusov, klobúk hlboko do čela, takže ho spoznám len podľa hlasu, keď sa na bicykloch míňame.

Musím sa opäť trochu vrátiť pár rokov späť, kedy som sa začal trochu venovať „vodníkologii“, do ktorej ma pasoval Kornel. Ide o moje Príbehy vodníka KriVáha z Piešťan a okolia. Teda keď na tej spomienke za Dominikom rozprával Libor o svojej vojenčine ktorú strávil v Čechách, ako projektant vo vojenskom projektovom ústave v meste na Labe. Spomínal na tie časy ako na dva roky najlepšej dovolenky, akú kedy mal. Celé dni trávil na miestnom lide, teda na Labskej pláži. Kúpanie, nohejbal, plávanie i splavovanie asi 4 km úseku Labe od Kunětickej hory po Pardubické Lido. Skrátka, bolo mu sveta žiť. Svojou odvahou a výkonmi si získal priazeň a obdiv mnohých miestnych chalanov i dievčat. Iba plavčík, ktorý mal obavy vždy keď plával cez úsek s vírmi, naňho z obavy pokrikoval, ale keď sa presvedčil o jeho zdatnosti, dal mu prezývku „ten slovenský hastrman“.

Pri týchto Liborových slovách sa mi rozsvietilo v hlave: to som mal už dávno vedieť! Veď on je vodník!! Stávku som prehral s vodníkom! Určite bude z rodiny KriVáhovcov, ktorých až hen z Turca zmietla pamätná povodeň z roku 1813 na Dolné Považie. Veď vodníci sa dožívajú aj tristo rokov, takže čože je to deväťdesiatka? Ale ich skutočný vek my obyčajní ľudia nepoznáme. Vieme však, že vodník, ktorý žije bežným občianskym životom, sa musí pravidelne máčať v tečúcej vode, aby nevyschol. Poznáme ho tiež podľa širokých šľapají, len sa pozrite! A podmienky na to on má a vždy aj mal, i teraz má vynikajúce! A tak sa teším, a môžete sa tešiť aj ostatní, že žije medzi nami vodník. Lebo vodníci sú vzácni a je ich málo. Na rozdiel od podvodníkov!

Milý priateľ Libor,
opustil si nás suchozemcov a vybral si sa plaviť v nekonečných hĺbinách poznania.
Prajem Ti, ale určite aj mnohí ďalší, každodennú plavbu ktorú si tak miloval.
Tvoj duch tu zostane dlho medzi nami
Šaňo