„Nemôžem tam ísť,” zopakuje Eva. Betka vie, že Eva si nevymýšľa a keď žartuje, vyzerá inak. Park je ako každú nedeľu; ľudia hľadajú voľné lavičky a čakajú na koncert. Eva ich vidí z diaľky. Cíti na sebe Betkine oči a stojí bez pohybu, akoby pred ňou bola čiara a za čiarou priepasť.
Pritom najradšej by sa rozbehla. Bolo by z toho zle, no nič si neželá viac. Stačí, aby jej Betka podala ruku a pôjdu spolu, nech sa všetci aj na hlavu postavia. Betka si myslí, že ak Eva nesmie, ona s tým nič nespraví. Možno o pár dní bude všetko inak a v parku sa stretnú tak ako predtým. Treba počkať.
Eva čaká. Po chvíli do ticha vystrie ruku a malíčkom nakreslí na dlaň bodku. Betka skoro odpadne. Ich znamenia mýlia spolužiakov a jedujú učiteľky, no keď sú spolu samy, na tajný jazyk si ani nespomenú.
Eva spraví z prstov striešku a roztvorí ju. Raz, dva, trikrát.
„Hneď teraz?” uisťuje sa Betka. Eva prikývne.
V parku pri topoľoch sa Betka zastaví. Včera pod nimi rátali farebné oká na vejároch páva, o sa tam zatúlal z ostrova za Skleným mostom. Eva ho skoro odplašila, tak výskala. Teraz tu nie je a Betka nevie, o so sebou. Poobzerá sa a vlezie pod smutnú vŕbu. Majú tu tak pekne; kým okolo chodia ničnetušiaci ľudia, ony tancujú a núkajú čaj škriatkom. Lenže dnes žiadny nepríde.
Betka nahmatá otvor v kmeni a vytiahne špinavé vrecko. Keď sa naučili abecedu, našli kus papiera a začali. Za dva roky zaplnili všetko, čo im prišlo pod ruku. Raz na prvú stranu napísali P O K L A T a mali knižku. Často sa kvôli nej doťahovali, no nikdy ju nikam nebrali, pretože v strome bola v bezpečí. Tak načo ju Eva chcela?
V parku hrá orchester, Eva stojí za neviditeľnou čiarou a obracia pokrčené stránky s tajomstvami. Je tam loďka z listov, ktorú si púšťali vo fontáne, načatý rozhovor milencov z lavičky aj sľub, že raz pod vŕbou ostanú celú noc. Eva sa usmeje.
Konečne, povie si Betka.
„Čo tu robíš, pandrava?” ozve sa za nimi a spoza rohu sa vyrúti Žirafa na bicykli. Najvyššie dievča v škole najradšej kope a pľuje a zo zborovne vždy vychádza s úsmevom. Betke sa podlomia kolená. Už vidí ich knižku roztrhanú a v prachu. Žirafa vidí len Evu. Krúži okolo nej a vykrikuje, či zabudla, kde je jej miesto. Má jej to pripomenúť?
Betka chce dať Eve znamenie, no v hlave má tmu a nevie si na žiadne spomenúť. Eva ju aj tak nevidí, ustupuje pred približujúcim sa kolesom, kniha bezpečne v jej náručí. Keď už nemá kam ustúpiť, rozbehne sa. Žirafa sa pustí za ňou, križuje jej cestu a kmáše ju za vlasy.
Stačilo by preletieť ulicou, obísť holičstvo a schovať sa u Betky. Keď tam Eva bola prvý raz, Betkin brat prišiel domov s končekom salámy, ktorý si vonku od niekoho vydrankal. Len čo zbadal Evu, štanglu zamkol do kufra a kufor schoval pod posteľ. Dvojičky priskočili na pomoc, hoci ešte ráno mu strkali ihlu pod nechty. Betkina mama sa tak smiala, až jej z brucha skoro vypadlo ďalšie dieťa. Na to sa zobudil tato, hodil po nej čižmu, druhou trafil kredenc, obrátil sa na druhý bok a spal ďalej. Eva k nim viac prísť nechcela a Betka jej za to bola vďačná.
Na Evinej ulici Žirafa spomalí. Eva zastane kúsok od ich domu a lapá po dychu.
Betke šumí v ušiach a pred očami sa jej robia machule. Žirafa sa na nich usmieva z chodníka oproti.
Eva otvorí bránu a kývne Betke. Ju však rodičia varovali, nech sa k Eve neopováži vkročiť. Betka vie, že k nej nechodí nikto a vie to aj Žirafa. Ciling. Zvonček na jej bicykli pripomenie, že je stále tu a čaká, čo Betka spraví.
Eva vystrie ruku. Betka cíti na sebe jej oči a stojí bez pohybu, akoby pred ňou bola čiara a za čiarou priepasť.
Eva sa chvíľu pozerá na svoje bosé nohy. Potom dá Betke knihu, poprosí, nech ju dopíše a rýchlo vojde do domu.
Kniha sa stratila a Betka všetky spomienky na Evu skryla ako poklad do deravého stromu. Keď si raz so súrodencami pozerali fotky a niekto sa spýtal na jej kamarátku, chcela povedať, ako ju trápi, že vtedy k Eve nešla, no ostala ticho. Bála sa, presne ako kedysi pred jej domom.
A potom zbadala jej meno. Našla ho medzi mnohými ďalšími. Jedno vedľa druhého, na hladkej tabuli boli mená stoviek ľudí. Aj im vtedy v lete zakázali chodiť do parku.
Dnes sa Betka na park pozerá každý deň z okna. Už nemyslí na svoj strach, ale na Evu. Tú nedeľu s ňou si pamätá vo všetkých farbách aj po toľkých rokoch. Konečne o tom niekomu porozpráva.
Text: Katarína Uhrová Ilustr. foto: Piešťany – History