Piešťany pomohol vytiahnuť z blata, jeho vražda zostáva záhadou

Komu asi prvému zazvoní do hrobu? – to je názov knihy, ktorá mapuje život a dielo Alexandra Šindelára. Piešťanský dekan a bývalý starosta si túto otázku položil pri požehnaní nového zvona, 2. novembra 1947. Krátko potom ho zavraždili. Pri poslednej rozlúčke zvonil zvon ako prvému práve jemu.

Výstava aj kniha

Od smrti Alexandra Šindelára uplynulo 70 rokov. Balneologické múzeum Imricha Wintera si ho pripomína rozsiahlou výstavou a vydaním knihy, ktorej autorom je cirkevný historik Stanislav Žlnay. Ide o prvú publikáciu venovanú jednej z najväčších osobností piešťanskej histórie.

Alexander Šindelár pôsobil v kúpeľnej obci necelých 17 rokov. Už rok po jeho príchode ho zastupiteľstvo zvolilo za starostu. Najprv sa začal angažovať v sociálnej oblasti, potom bol hlavným iniciátorom založenia gymnázia a následne sa venoval stavebnému rozvoju obce.

Vďaka spolupráci s rodinou Winterovcov sa mu za pár rokov podarilo doslova vytiahnuť Piešťany z blata.

Rozvoj napriek kríze

„Je obdivuhodné, že vedenie obce sa rozhodlo začať so stavebným progresom obce práve v čase hospodárskej krízy, sociálnej i politickej neistoty a riskovalo, že nedostane požadované finančné financie alebo že obec nebude schopná splácať úvery,“ opisuje dobové reálie autor knihy Komu asi prvému zazvoní do hrobu? Stanislav Žlnay.

Začalo to zriadením nového obecného cintorína (dnes cintorín na Bratislavskej ceste) a pokračovalo výstavbou Krajinského a Kolonádového mosta. Piešťany postupne budovali kanalizáciu, asfaltovali cesty a upravovali chodníky.

Zdravotnú starostlivosť pre široké vrstvy obyvateľstva začala zabezpečovať nová nemocnica a o duchovný rozvoj Piešťancov sa mali starať jezuiti, ktorých do obce pozvali Winterovci a Šindelár.

Kostol s kláštorom chceli pre nich postaviť v centre novej štvrte s názvom Floreát. Uskutočniť tieto veľkolepé plány im však nedovolila blížiaca sa 2. svetová vojna.

Pre radikálom bol nepriateľom

Šindelára ako miestneho predsedu najsilnejšej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany zástupcovia ostatných politických strán v roku 1938 za starostu nezvolili a o rok neskôr, po vzniku Slovenského štátu, Winterovcom kúpele znárodnili.

Bývalý starosta sa stiahol z verejného života a podľa pamätníkov sa snažil pomáhať prenasledovaným Židom aj tým, že ich prekrsťoval na kresťanov. Miestni radikáli ho spolu s Ľudovítom Winterom považovali za svojho úhlavného nepriateľa. Dokazuje to aj prepis letáku končiaceho pozdravom Na stráž!, ktorý majú možnosť vidieť návštevníci výstavy vo Vile Dr. Lisku.

Vražda zrejme zostane záhadou

V duchovnej oblasti neprestal byť Alexander Šindelár aktívny ani po roku 1945. Stál za vyhlásením zbierky na nový zvon pre Kostol sv. Štefana. Požehnali ho na Dušičky, 2. novembra 1947. Po tejto slávnosti odišiel Šindelár na faru, kde ho okolo ôsmej večer zavraždili.

„S nebohým kňazom z Piešťan Jankom Mokrým sme ako chlapci chodili miništrovať,“ spomína Jozef Prištic, ktorý mal vtedy 14 rokov. Pamätá si, ako dekan Šindelár aj na druhý deň ráno ležal medzi dverami fary. „Keď sme tam prišli, tak sme od strachu utekali preč.“

Podľa jeho slov sa už vtedy medzi ľuďmi hovorilo, že za vraždou stoja štátne silové zložky. Túto teóriu pripúšťa aj historik Andrej Bolerázsky, podľa ktorého nemali príslušné orgány z politických dôvodov záujem vraždu vyšetriť.

„V archívoch sa nič nenachádza. Buď to bolo úmyselne skartované alebo niekto príslušné zložky nevrátil na svoje miesto. Bol záujem, aby sa tieto informácie nikdy neobjavili na verejnosti,“ hovorí Andrej Bolerászky.

„Dostupná je iba strohá správa z vyšetrovania. Spomína sa tam kaliber zbrane aj to, že páchateľov prenasledovali, ale utiekli. Faktom je, že to zostalo nevyšetrené. Prečo to tak je, zostáva záhadou. Možno v budúcnosti sa to podarí rozlúsknuť, ale zatiaľ to je zahalené tajomstvom,“ uzatvára autor knihy Stanislav Žlnay.

Text: Martin Palkovič Foto: Archív Balneologického múzea Imricha Wintera