22.06.2015 # 13:49 # 13:49

Cykloturistický výlet na Hargušovu skalu

Inzercia

Pre všetkých milovníkov prírody, čerstvého vzduchu, pohybu a hlavne cykloturistiky pripravil Rezort Piešťany špeciálne podujatie. Hlavnou myšlienkou akcie je spomienka na mládenca Harguša podľa povesti z obdobia tureckej poroby z oblasti Modrovej v Považskom Inovci.

Keďže Hargušova Skala na ktorú sa viaže povesť nie je na žiadnej značenej  turistickej trase Rezort Piešťany zabezpečil pre cykloturistov vyznačenie trasy od kultúrneho domu Modrová. Trasa bude vyznačená v čase 27. júna do 5.júla.

Program:

Vyznačenie trasy prebehne, ak to počasie dovolí, 26. júna. Zraz záujemcov ochotných pomôcť je na „železnom moste za Bodonou“ o 15.00 h. Doporučená trasa je okolo kanála Váhu na sever, cez Brunovskú lávku, Lúku nad Váhom, Modrovku do Modrovej.

Stretnutie s historikom, kde sa môžete dozvedieť rôzne zaujímavosti sa uskutoční 27. júna od 12.00 do 14.00 h pri e Hargušovej skale.

Upozornenie: 

Prosíme nezabudnite, že les sme povinní zanechať aj našim deťom. Žije v ňom množstvo zvierat, preto sa ľudia musia v lese chovať ohľaduplne. V žiadnom prípade nesmú zakladať oheň a odhaczovať odpadky! Každý sa akcie zúčastňuje na vlastné nebezpečie.
Trať je vhodná pre MTB a Cross, pre galusky nie.  V poslednom úseku je nutné bicykel vytlačiť.

Na mieste bude kniha, v ktorej môžu účastníci nechať odkaz organizátorom a podeliť sa o svoje zážitky.


 

Povesť o Hargušovi

Na hranici chotárov Starej Lehoty a Modrovej sa nachádza Hargušova skala. Niektorí ju nazývajú Haraguška, ale aj Jarošova skala. Je zvláštna tým, že má tvar ihlana. To preto, že sa zošmykla pred státisícmi rokov z brala.

Zaškrípala, zavzdychala, oprela sa o bralo, a tak vytvorila dieru v tvare stanu. K nej sa viaže príbeh, ktorý rozprával ujo Michal Borik. Za čias vpádov Turkov na Považie žil v Starel Lehote mládenec Harguš, zvaný tiež Jaroš. Jeho meno si už nich presne nepamätá, lebo sa zachovalo iba ústnym podaním a každý ho nazýval inak.

Tento Harguš, či Jaroš sa rozhodol, že sa veru nenechá zlapať do otroctva. Rýchlo si pobalil svojich pár slivák a ušiel ďaleko do hôr. Prišiel k zvláštnej skale. „Bude to dobrý úkryt,“ pomyslel si. „Mám trochu poživne a niečo mi poskytne dobrotivý les.“

Keď však všetko minul, rozhodol sa, že nakúpi za päť prstov a šiestu dlaň. Raz večer zbehol do jednej, druhýkrát do druhej dediny. Ráno sa kde – ktorý gazda čudoval, keď mu chýbala ovca, či kozľa. V príbytkoch jednoduchých ľudí panovala bieda a nik nevyskakoval od radosti, keď mu zmizlo ešte aj z toho mála, čo mal.

Raz sa vybral Harguš – Jaroš na zbroj znova. Ako si tak potichučky vykračuje po mäkkom machu, zrazu len vidí, že proti nemu stoja dvaja Turci. A tí hneď na neho! Lenže náš mládenec nebol žiadny strachopud, ani plánka – ovalil oboch sekerou po hlavách a bolo po nich.

Porozhliadol sa okolo seba a rozutekal sa k hore. To je jeho milá, tá ho schová, tá ho privinie. Lenže, zazrela ho z diaľky ďalšia dvojčlenná turecká hliadka. Ale Harguš-Jaroš splynul s horou ako dym.

Veliteľ Turkov – aga – dal na druhý deň pozháňať celú dedinu a hľadal vinníka. Lenže Harguš – Jaroš medzi nimi nebol. Dvojčlenné hliadky doplnené kopovmi začali snoriť po horách. Úlovok sa vydaril.

„Ááá, tu je ten pes pohanský,“ zatiahol Turek, keď svorka psov trhala skrčeného beženca pod skalou. Švihol bičíkom, ten sa niekoľkokrát opásal okolo mládencovho tela. Chlapisko s turbanom na hlave, červenými cižmami zapretými v ostrohách, ho pritiahlo k sebe. Mládenec sa mykal, trhal, bránil, ako len vládal, ale proti presile si nepomohol. Spútali ho a pod kopijami a šabľami ho došikovali do dediny.

Turci, čo dlho a úmorne hľadali Harguša v horách, spoznali vinníka a s prevelikým jakotom mávali krivými šabľami – chceli ho namieste a hneď rozsekať na márne kúsky. „Počkajte, zadržte!“ rozkázal aga – veliteľ a ukázal na mládenca bičíkom. „Pretože si sa tak odvážne bránil, darujem ti krajšiu smrť. Budeš obesený! Ale predtým zažiješ také slasti, že budeš preklínať hodinu, v ktorej ťa matka porodila! Mučte ho!“ smial sa na celé ústa.

Mládenca vyviazali na strom. Kožené bičíky namočili tureckí vojaci do vody a švihali ho po chrbáte a po pätách. Na hlavu mu navliekli mokrú čiapku z kozľaciny. Tá keď vyschla na slnku, sa sťahovala a sťahovala aj hlavu strýzneného. Mládenec sa najprv držal statočne. Napriek silným bolestiam hlavy nepovedal ani slovo. No keď bolesti boli neznesiteľné, také, čo by ani zviera nevydržalo, stonal, neskôr kričal, o zmilovanie prosil. V ukrutných bolestiach sa pripravoval na druhý svet. Ľudia ten krik a plač počuli, srdcia im trhal, no pomôcť mu nemohli, postihol by ich podobný osud…

Zrazu plač, náreky a prosby stíchli. Na druhý deň zavírili pod šibenicou bubny. Ľudia stáli v nemom úžase. Dvaja svalnatí chlapi zmordovaného mládenca obesili. Ubiedení občania mu dávno odpustili krádeže z hladu a nedostatku. „Bola to krutá smrť,“ šepkali si a zatínali od bezmocnosti päste.

Každému utrpeniu ja však raz koniec. Prišiel čas, keď po ťažkých bojoch sa podarilo turecké hordy vyhnať z krajiny. Na pamiatku trýzneného chlapca Harguša – Jaroša ľud pomenoval skalu jeho menom: Hargušova skala.

Prevzaté z knihy Anna Černochová: Krajina návratov. Povesti a príbehy z Považia. IV


Zdroj: visitpiestany.sk

X