Naďa Mikolášiková: Výchova dievčat v povojnových Piešťanoch

V povojnových časoch v Piešťanoch slečny chodili do hudobnej školy, cvičiť do Sokola, baletiť k Oľge Kleinovej, na tenis, plávať na Evu, na nemčinu k Tante Lýdii a na strednej škole do tanečnej.

Cvičenie v Sokole

Budova Sokola stála vedľa hudobnej školy pri Dubovom a neskôr bola, žiaľ, zbúraná. Cvičenie viedla pani Šimkovičová, cvičiteľka dušou a telom. Dievčatá tam nastupovali v štyroch rokoch. Bola som tam aj ja. Naučila nás, čo je to pozor a pochodom vchod. Kotrmelec vpred a vzad, mostík. Čo je to poklus a pohov.

Balet

Baletné hodiny sa konali v sále na prízemí u Kleinových, na rohu Poštovej ulice a vtedajšej Ulice Československej armády (dnes Teplická). Do šatne sme vstupovali cez malý dvor. Sála plná zrkadiel, na stenách pripevnené tyče, ktorých sme sa ladne jednou rukou držali pri baletení (padete, prípadne na špičkách). V podstate nešlo o to, že z nás budú baletky, ale získavali sme rytmický pohyb a zmysel pre graciózne vystupovanie. Na klavíri nás doprevádzal pán Hrubý. Boli to krásne časy. Na konci školského roka sme naštudovaný program prezentovali v divadle Hviezda. Slávnostnú atmosféru násobilo javisko s prepadliskom a zamatom bordovej farby na sedadlách a v lóžach. Bola to noblesa.

Tenis

Kurty boli pri asfaltovom chodníku pri amfiteátri, dnes je to cesta k Domu umenia. Nechýbala malá šatňa a najmä stena na búchanie. Bola som asi štvrtáčka. Trénoval ma pán Ábel. Neskôr tam strážil pán Klenovič, bývalý povojnový dôstojník.

Plávanie

Eva fungovala v lete, v zime. Trénoval MUDr. Javor. Cez prázdniny sme trávili celé dni vo vode. Chodili sme plávať do kanála. Vždy tam bol ohromný prúd a spúšťali sme sa od „železného mosta“ až po „oblúkový“. Boli to super prázdniny. Človeku sa vôbec nežiadalo cestovať trebárs k moru. Denný, večerný alebo popoludňajší koncert, korzo, mliečny bar, výčap zo zadu kúpeľného riaditeľstva, to bola pohoda.

Nemčina

Na Kukučínovej ulici, v tom dome, kde teraz sídli AB Contact, na samom vrchu v garsónke, bývala Lýdia Macků, vychovávateľka v niektorej váženej piešťanskej rodine. Prestala vychovávať a nejakým zázračným spôsobom súkromne učila jazyky. Pochádzala z Brna. Chodilo sa k nej na hodiny v skupinách. Mala stôl a šesť stoličiek. Na jednej sedela ona a ďalších päť bolo pre študentov. Do nášho krúžku chodili Anti Kajlich, Juraj Selzáček, Táňa Plešková, Pupa Čentéšová a ja, vtedy Naďa Ábelová. Začali sme ako štvrtáčky, chalani boli o rok mladší. Táto naša zostava vydržala až po našu jedenástu triedu. V škole na nemčinu nás mal profesor Svitek. Bol menšej postavy, vyvinutejším dievčatám rád pozeral do výstrihu. Taká drilovaná nemčina sa mi hodila v 60. rokoch, keď som pracovala vo Viedni a neskôr pri práci s diplomatickým zborom v Bratislave.

Text a foto: Naďaka Mikolášiková