Naďa Mikolášiková: Moje pretancované roky v Piešťanoch

V šiestej triede nám bola triedna Katarína Kumprechtová. Bola to temperamentná učiteľka a okrem iného nás učila spev. Bol to typ učiteľky, ktorej nerobilo problém v mimoškolskej výchove z niektorých z nás urobiť tanečný a spevácky krúžok. Skupinové foto je toho dôkazom (zľava Naďa Ábelová, Elena Bláhová, Táňa Plešková, Lota Veselá, Eva Čapková, Maca Puterková ako anjel strážny Valika Janotová. Na harmonike nám hral Juro Borodáč. Tancovali sme v telocvični v škole na Rázusovej ulici, dnes je to vysoká škola.

V tejto zostave sme vystupovali viackrát a naraz z nás boli deviataci na Jedenásťročnej strednej škole na námestí SNP. Táto budova bola postavená ako mešťanská škola, potom Jedenásťročná stredná škola a teraz je to gymnázium.

Na Jedenásťročnej strednej škole bol riaditeľ Kumprecht, manžel mojej učiteľky v šiestej triede. Bývali na poschodí, v dome Štroblových na ulici Československej armády (Teplická). Dnes je tam nápis Europa 4. Bola to učiteľská rodina. Svoju prácu, myslím si, mali ako poslanie. V strehu na žiakov boli vždy, 24 hodín denne.

Na školu nastúpil tri mladé učiteľky. Marica Adámková, Sadloňová, Bodóriková. Boli to kočky, len o asi tri až štyri roky staršie od nás. Adámková učila fyziku. Všetky tri bývali u Pavlíkovičových, na Mierovej ulici. V tom rodinnom dome vyrastali štyria chalani – Otto, Kamil, Rian a Peter. Otto neskôr učil na gymnáziu, Kamilo bol zubár a určitý čas riaditeľ nemocnice, bol rovnako starý ako ja. Tí ďalší dvaja mi zmizli z dohľadu.

Neviem prečo, ale Adámková nás učila tancovať v kresliarni v škole. Púšťala nám gramofón, boli sme radi, že sa niečo deje.

Na fašiangy sa objavil v škole D. T. Tyroel, tanečný majster, ktorý do Piešťan dochádzal vlakom z Nového Mesta nad Váhom. Vidím ho ako ladne kráča zo stanice s hrubou cigarou v ústach. Bol drobný, ale pôsobil majestátne. Tento pán nás najprv učil spoločenské tance v telocvični terajšieho gymnázia.

Chalanov naučil rovno stáť, slušne povedať Smiem prosiť?, ponúknuť rameno a odkráčať na kvázi parket. Učil ich, ako jemne uchopiť tanečnicu.

Zabudla som na dôležitý detail. Tancmajster vyložil obradne z úst cigaru a obul si také zvláštne topánky. Dnes by to boli balerínky. Do ruky vzal dve drievka, ktorými udával tempo. Iste mala tá vec v jeho ruke odborný názov, ale pre mňa to zostali dve drievka.

Spároval nás, zoradil a cvakal nám do tempa. Najprv tango, počujem – jeden, dva, tri. Tak sme chodili dokola v telocvični, bez hudby, ale odborne vedení. Anglický valčík, polka, valz, samba, kvikstep. To bol repertoár, čo nás driloval, až do perfektnej formy. Niektorí chalani boli dosť tvrdí, ale aj najväčšie drevá naučil pohybovať sa.

Za určitý čas nastala slávnostná chvíľa, že sme naše tanečné pokusy, alebo vedomosti, preniesli do reprezentačnej sály Kursalonu. Bola to chvíľa, že sme sa cítili ako na plese v opere vo Viedni. Mamičky sedeli okolo stien, dávali na nás pozor alebo spomínali na svoje mladé časy. Lehet bol pokyn tancmajstra. Mládenci sa naučili ako nás po tanci odviesť k mamám, dokonca aj poďakovať za tanec.

Všetko, čo sme sa naučili, sme mali predviesť na venčeku. Bola to veľká udalosť. V 50. rokoch bol problém zohnať večerné šaty, tenké pančuchy, lodičky. Šaty sa zásadne šili. To znamená, že prvá etapa bola zohnať látku, alebo po mame či babičke, nejaké odložené šaty, ktoré sa prešívali, skracovali alebo použili iba detaily.

Kto mal doma tieto poklady, mal už polovičný úspech. Vtedy exitovali salóny u Kačkových, na Bernolákovej ulici, na Radlinského ulici, pani Petrikovičová oproti dôstojníckym domom, vedľa modrej vily Zmeškalových. Samozrejme moja mamina ako vdova nemala peniaze na salóny. Moje róby mi v tom čase dávala dokopy pani Lenka Vondrová. Bola absolventkou dievčenskej školy, mala fantáziu, zručnosť. V tom čase pracovala s mojou mamou v detskom domove v parku.

Prišiel Deň D – Venček. Mali sme naštudovanú štvorilku. Tou sme večierok zahajovali. Živá hudba Kováčových dala vznešenú atmosféru tomuto podujatiu. Každý fašiang sa to opakovalo. Až do roku 1959 keď sme maturovali.

Zostávajú neopakovateľné spomienky, určité chvenie a očakávanie. Hlavne, či prídu pre nás starší chalani, ktorí boli na vysokých školách mimo Piešťan.

Dunajský pohár

Okrem tanzmajstra nás na súťaž v tanci pripravovala aj Marica Adámková. Súťaž sa konala v Parku kultúry a oddychu v Bratislave. Za organizátorov z Bratislavy tam bola pani Kaláčová. Cestovali sme vlakom so živou muzikou, vtedy to bol Gama Club – Šaňo Kováč (piano), Milan Chmelík (bicie), Jano Miškech (saxofón), Jano Akay (gitara), Stano Koutný (basa).

Pred cestou sme nacvičovali v Park hoteli (dnešný hotel City). Pamätám si tanečnice – Helena Posluchová, Gina Hirešová, Dáša Reháková, Katka Topoľčanská, Marta Zelenayová, Naďa Ábelová. Chalani – Ivan Gelinger, Ivan Bolerázsky, Vidor Topolčanský, Kamil Paulikovič, Joži Ábel (môj bratranec), Dušan Piňák.Tancovala som s Vidorom Topolčanským čardáš. Mali sme úspech.

Plesová sezóna

Najkrajšie plesy pre dospelákov sa konali v Slovane. Krásne nasvietená sála, parkety, zrkadlá na stenách. Distingvovaní čašníci. Túto atmosféru mi opisovala moja mamina. Prihodilo sa jej však niečo nemilé, na plesy chodila ďalej, ale ako organizátorka. Okrem nemocničných plesov sa podieľala na organizovaní Anna Bálov. Organizovala tomboly, predávala vstupenky. Ja ako dospelá aj s deťmi a manželom se robili štafáž v krojoch. Aby tých krojovaných bolo viacej.
V Thermii plesy nemali až takú očarujúcu atmosféru. Do rekonštrukcie, keď kúpele preložili vrátnicu, zlikvidovali pódium, zrušili čitáreň, urobili lovecký salón, parket bol malý a nie veľmi vhodný na dlhé róby a prípadné smokingy.

V Lipe to vždy, za mojich mladých časov, boli skôr tanečné zábavy, na ktorých slečny balili vojakov. Hoci sa tu konali prvé Anna bály.

Žiaľ, to boli akcie, ktoré sa už opakovať nebudú. Škoda.

Naďa Mikolášiková