12.03.2018 # 15:22

Blog Tomáša Blahutu: Slováci v Srbsku – Báčsky Petrovec a okolie

Volám sa Tomáš Blahuta, mám 18 rokov a som študentom Gymnázia Pierra de Coubertina v Piešťanoch. Aktuálne ako súčasť maturitného ročníka. V rámci dobrovoľných aktivít som sa druhý rok po sebe rozhodol zúčastniť Stredoškolskej odbornej činnosti, najprestížnejšej stredoškolskej súťaže. Minulý rok sa mi v nej podarilo prebojovať s prácou „Extrémizmus a manipulácia“ prebojovať do celonárodného kola do Banskej Bystrice. Daný úspech ma povzbudil k ďalšej a poslednej možnej účasti.

Nakoľko ma vždy bavili rôznorodé historické zaujímavosti, zameral som sa na prácu o zahraničných Slovákoch. Projektu som dal názov „Dolná zem – zabudnutí Slováci“ a rozoberám v nej moderné i historické komunity našich krajanov v zahraničí. V rámci praktickej časti som na prelome rokov 2017 a 2018 odišiel priamo za nimi, konkrétne do srbskej Vojvodiny.

Spoločne s kolegom sme našu púť započali v Bratislave na autobusovej stanici, odkiaľ ide do Srbska autobus. Stojí v Novom Sade i Belehrade, a tak využívame možnosť a „palubu opúšťame“ až v hlavnom meste balkánskej krajiny. To najzaujímavejšie sa dá pohodlne stihnúť poprezerať za jeden deň, čo aj potvrdzujeme. Následne sa s blížiacim večerom vydávame k železničnej stanici, pretože sa musíme dostať do Nového Sadu. Kupujeme lístky a sadáme si do čistého a pomerne moderného vozňa. Chýba už len internetové pripojenie, ale inak je všetko v norme.

Po vystúpení v druhom najväčšom srbskom meste prejdeme zopár desiatok krokov k autobusovej stanici a kupujeme lístok na bežný autobus. Ten náš smeruje do Báčskeho Petrovca. Prechádzame cez turnikety a čakáme na jeho príjazd. Už počas čakania počuť mäkkú slovenčinu. Vyše 300 kilometrov od domova. Ide o Slovákov, známu miestnu menšinu. Nastupujeme a za tmy s svetiel pouličného osvetlenia a áut podstupujeme poslednú cestu do cieľa. Vystupujeme pre istotu hneď na prvej zastávku v 6000 mestečku, kde je drvivá väčšina obyvateľov slovenskej národnosti.

Ako prvá nás víta pani Jarmila, u ktorej sme ubytovaní. Vchádzame do apartmánu a okamžite zaspávame. Na ďalšie ráno sa vydávame do miestnej dôležitej inštitúcie. Ideme na stretnutie za riaditeľkou Gymnázia Jána Kollára – Annou Medveďovou. Po rozhovore nás sprevádza najzaujímavejšími zákutiami školy, od historickej miestnosti cez ornitologické laboratórium až po umeleckú galériu.

Ďalší deň sme venovali chôdzi po obci. Obyvatelia majú na rozdiel od Piešťancov k dispozícii upravenú cyklocestu naprieč celou dedinou, vďaka čomu sa na bicykli môžu poľahky premiestňovať z jedného konca na druhý. Zároveň disponujú aj troma futbalovými štadiónmi (pôsobí tu klub FK Mladosť), reštauráciami, obchodíkmi, zmenárňou, základnou školou a podobne.

Slovákov je tu vyše 5000, no v domoch možno nájsť aj Srbov. Žijú rovnakým životom ako my na Slovensku, avšak majú menej pracovných príležitostí… Na svoje dedičstvo však doposiaľ nezanevreli a hrdo sa hlásia k slovenskému národu.

Všetky podrobné informácie vo videu:

Text a video: Tomáš Blahuta

X