17.02.2018 # 18:06

Blog M. Vartíkovej: Medzi nami – treba o tom hovoriť

Inzercia

Na jeseň 2017 sa do slovenských médií začala valiť vlna vášnivých diskusií vyvolaných novo vzniknutým filmom Medzi nami od režisérky Zuzany Límovej. Ide o dokument zachytávajúci bežnú pôrodnícku prax v slovenských pôrodniciach, výpovede žien o svojich pocitoch počas pôrodu, ale aj výpovede lekárov a pôrodných asistentiek, ktoré naznačujú ich názor na súčasný systém zdravotnej starostlivosti o rodiace ženy. V piešťanskom kine Fontána ho premietajú v utorok 20. februára o 18.00 h a po projekcii bude nasledovať diskusia s režisérkou.

Skôr než som mala možnosť tento dokument vidieť, intenzívne som sledovala články, blogy, rozhovory a online diskusie žien aj odborníkov, v každej skupine boli zástanci oboch protipólov vyhrotenej diskusie. Táto téma sa ma silno dotýka, nielen preto, že som trojnásobná matka, rodila som každé dieťa v inej pôrodnici a čo-to som už z prostredia pôrodných sál odpozorovala.

Ako laktačná poradkyňa sa často stretávam s mladými matkami v prvých týždňoch po pôrode, keď sú ich zážitky ešte čerstvé. Veľakrát som už videla veľké slzy, veľký zármutok a sklamanie, ublíženie a frustráciu, keď sa rozhovorili o svojom pôrode. Je mi veľmi ľúto, že sa to takto bežne deje a práve preto si myslím, že film Medzi nami je veľmi dôležitý pre otvorenie diskusie.

Už pred pár rokmi som si pozrela český dokumentárny film Pět zrození od režisérky Eriky Hníkovej. Neviem, či to bolo preto, že moje vlastné pôrodné zážitky boli vtedy ešte čerstvé, ale pri pozeraní tohto filmu mi bolo vždy nevoľno a silne sa mi zvýšil tlak.

V rámci prípravy na dojčenie budúcim mamičkám posielam linky na odborné články a web stránky, kde môžu získať informácie o pôrode. O filme 5 zrození radšej nehovorím, myslím si, že pre budúce rodičky by bol zbytočne stresujúci, možno odstrašujúci. Na tému skutočnej reality v pôrodniciach sa rozprávam väčšinou iba s kolegyňami – laktačnými poradkyňami, dulami, pôrodnými asistentkami.

Žena tesne po pôrode je totiž príliš citlivá a zraniteľná, a ak si z pôrodu neodnáša pozitívny zážitok, väčšinou radšej volí cestu „rýchlo zabudnúť“, než aby porušovanie ľudských práv riešila oficiálnou cestou.

„Je pravda, že teraz som rada, že to mám za sebou a nemám chuť sa k tomu vracať, navyše bez dôkazov by to bol asi ťažký boj. O pár mesiacov rodí v rovnakej pôrodnici moja sestra a nechcem jej tam vytvárať nepriateľské prostredie. Je to smutné, takto to asi nakoniec nechá kopec žien, ktoré mlčia, aby si nenarobili problémy. Nechám to odležať, možno keď budem mať viac času a energie, vrátim sa k tomu.“

Rečnícka otázka: koľko z nás sa „k tomu“ neskôr vráti?

Subjektívna odpoveď: ani ja som sa oficiálne nesťažovala na doktora, ktorý zo mňa bez slov ťahal placentu za pupočnú šnúru… pre mňa to bol hrozný pocit, bola som bezmocná, vedela som že je to úplne zbytočné a nevedela som tomu zabrániť.

Nesťažovala som sa ani na lekárku, ktorá mi ako druhorodičke ležiacej horeznačky prízvukovala: „ešte netlačte, ešte to nemám nachystané!“ Poslúchla som. Zadržala som. Počkala som, kým si nachystá nožničky, aby mohla úplne zbytočne, bez vysvetlenia, bez opýtania strihnúť. A potom dlho, dlho zošívať. Ešte teraz si na ňu zavše spomeniem. Zošívanie viacerých vrstiev tkaniva nebola jej silná stránka.

Po prvom pôrode som si dokonca niekoľko rokov myslela, že som zvracala z vyčerpania. A tej pani, čo sa mi celou váhou zvalila na brucho, som bola vlastne vďačná, že mi pomohla, keďže  ja neskúsená som nevedela poriadne tlačiť… Mala som síce potom ešte týždeň modriny pod rebrami, ale ani vo sne ma nenapadlo, že to celé mohlo vyzerať inak.

Nie, naozaj nehovorím o farbe stien, kožených kreslách a televízore na izbe. Teraz, keď som si naštudovala informácie, ktoré by v prvom rade mali ovládať členovia zdravotníckeho personálu a mňa v rámci informovaného súhlasu so zákrokmi o nich aj informovať, teraz už viem, že som zvracala z koktejlu rôznych chemických chuťoviek, ktoré mi bez vysvetlenia pustili do žily, aby pôrod urýchlili, aby bolesť zmiernili, aby potom zase kontrakcie obnovili….

Stačilo by možno miesto toho pár ľudských vľúdnych slov pôrodnej asistentky, možno keby manžel nemusel čakať hodiny na chodbe počas prvej doby pôrodnej… Veď všetci uznávaní svetoví pôrodníci tvrdia, že pôrod prebieha rýchlejšie, kľudnejšie a s menším počtom komplikácií, ak je žena v pohode.

Ak sa necíti byť ohrozená, ale je uvoľnená…

Ak má pri sebe človeka, ktorému dôveruje a cíti sa v bezpečí…

Vytesnené spomienky

Nedávno som si znovu vypočula pôrodné príbehy jednej ženy v dôchodkovom veku. Niežeby som ich nepočula už pred tým, ale pod vplyvom našich nedávnych debát na témy pôrodu jedného dňa prišla ku mne a ešte vo dverách mi vysypala všetky štyri.

Prvý, zbytočne vyvolávaný pôrod zdravého dieťaťa, vôbec nie po termíne – išlo o to, aby lekár stihol „vybaviť“ tento pôrod pred tým, než odíde na víkend. Druhý – nechcený potrat a tie reči zdravotníckeho personálu potom. Mysleli si, že to je nejaká ženská, čo nechcela svoje decko a dali jej to „vyžrať“. Dali ju na izbu s matkami, ktorým nosili deti na dojčenie… Tretí – predčasne narodené dieťa v 8. mesiaci, zomrelo na druhý deň. Absolútne s rodičkou nekomunikovali, nemohla ho ani vidieť a nevedela, čo sa vlastne stalo, bola niekoľko dní pod vplyvom liekov, dezorientovaná. Štvrtý – po šiestich mesiacoch preležaných v nemocnici na rizikovom, narodenie zdravého dieťaťa, tradičný nemocničný prístup, socialistická klasika. Ona bola rada, že má živé a zdravé dieťa.

Tieto príbehy sú staré okolo 35 rokov. Doteraz mi o nich rozprávala veľmi krátko, spomienky mala akoby zahmlené, nepamätala si detaily, ani keď som sa vypytovala. Až teraz, keď sa vďaka filmu Medzi nami dostala téma pôrodov do správ v hlavnom vysielacom čase a ona z televízie počula o tom, čo jej ja občas rozprávam, sa jej pamäť akoby rozjasnila.

Odrazu aj ona má k tomu čo povedať, tak ako každý občan našej republiky, pretože všetci sme sa raz narodili a pomerne veľká skupina z nás niekedy aj rodila / bude rodiť. Téma pôrodnej starostlivosti sa týka nás všetkých, tak o tom hovorme!

Spomínané príbehy sú ešte z čias socializmu, ale sú veľmi podobné tým dnešným. Okrem rooming in je to vlastne skoro TO ISTÉ! Ženy vtedy nevedeli, že sa im deje krivda, porušovanie ich ľudských práv, netušili, že by sa mohli niekde sťažovať na systém, boli naučené držať hubu a krok, báli sa čokoľvek sa pýtať.

Na detaily radšej zabudli, vytesnili ich z pamäti, aby to tak nebolelo. Veď sme rady, že žijeme a deti sú zdravé. Každá si to predsa raz musí odtrpieť…

My teraz máme výhodu, že už nemusíme držať hubu a krok. Môžeme o tom hovoriť, môžeme žiadať od kompetentných zmenu v systéme, ktorý je zle nastavený. A preto to aj robme! Zdieľajme príbehy, pýtajme sa našich mám a babičiek, sestier a priateliek, ktoré už rodili. Uvedomujme si, aké je to dôležité, aby naše dcéry jedného dňa rodili slobodne a v láske, aby pôrod pre ženu bol posilňujúci a krásny zážitok…

Žena, ktorá mi rozprávala svoje 4 pôrodné príbehy, bola nedávno na stretávke s kamarátkami – rovesníčkami. Predstavte si, nie je to práve najzvyčajnejšia téma u dôchodkýň – väčšinou sa bavia o záhradkárčení, o vnúčatách a spomínajú na spoločné zážitky z mladosti… Predstavte si, tentokrát sa bavili o pôrodoch. Spravili si „ženský kruh“ a zdieľali. Možno prvý krát po toľkom čase si uvedomili, že to nie je „normálne“, že by to tak nemalo byť a že nie sú jediné, čo cítili krivdu. Vraj, keď budem potrebovať, podajú ďalšie svedectvá. Aj ony potrebujú zdieľať, aby sa z traumy vyliečili, zabudnúť sa predsa nedá…

Tak aké sú teda moje dojmy z filmu?

Nevidela som nič nové. Nič, o čom by som nevedela. Zažila som veľa scén z filmu na vlastnej koži. Pre niekoho, kto sa témou pôrodu a jeho dopadu na psychiku ženy a dieťaťa nezaoberá, to môže byť obyčajný dokument z obyčajnej pôrodnice, s obyčajnými ženami, vzdychajúcimi v pôrodných bolestiach. S obyčajným zdravotným personálom rutinne vykonávajúcim svoje povinnosti.

Pri niektorých scénach som mala chuť kričať, ako keď pozeráte športový zápas a chcete radiť hráčom, čo majú robiť, pretože vidíte to, čo oni nevidia, prípadne ak hráč pokazil nejakú jasnú príležitosť na dobrú nahrávku alebo na gól. Najčastejšie by som kričala: „Nechajte ju na pokoji a choďte preč!“, „Dajte jej pokoj!“

V tomto zmysle už úvodná scéna zdvihla môj adrenalín z 0 na 100 za 5 sekúnd. Lekárka poháňajúca rodičku ako koňa na dostihových zápasoch. Ešte teraz ma striasa, keď si na to pomyslím. Ak by sa dalo v realite použiť „nehodiace sa prečiarknite“, vyčiarkla by som odtiaľ tú pohoničku a nechala by som tú úbohú ženu v pokoji rodiť. Koľko by to stálo slovenské zdravotníctvo? NULA EUR.

Predpokladám, že na každého diváka najsilnejšie zapôsobia iné scénky, podľa toho čo zažil / nezažil, čo sa mu zaryje do živého. Ďalšiu vlnu vysokého tlaku a silné nutkanie kričať „Choďte preč!“ som mala pri scéne, keď mladý, veľmi neempatický, chladný lekár vyšetruje rodiacu ženu pomedzi kontrakcie. Zjavne sa jej tam zle leží. Zjavne by potrebovala byť v úplne inej polohe, ale hlavne jej ten lekár úplne zbytočne kladie asi 150 otázok, na ktoré by s trochou úsilia našiel odpovede v jej tehotenskej knižke a v zdravotných záznamoch, ktoré určite mal k dispozícii.

Desivá scéna, keď matka po pôrode a zašívaní pôrodných poranení bez dostatočného znecitlivenia leží na stole ako mŕtvola, bez známky života civí do plafónu. Prinesú jej dieťa zabalené v perinke, položia ho vedľa nej a ona ani neotočí hlavu, pretože nevníma.

Spomienka na celý život. Pre matku aj pre dieťa. Pre celé generácie matiek a detí.

Matky, ktoré pri rozprávaní svojho pôrodného príbehu majú slzy v očiach a hrču v hrdle.

Niekde uprostred filmu som sa prichytila pri tom, ako sa ma zmocňuje pocit zúfalstva – KAM teda mám ísť rodiť, keď toto už nikdy nechcem zažiť?

Je film „tendenčný“?

Ukazuje len negatíva a pozitívne príbehy ignoruje? Určite áno. Veď autorka si dala za cieľ poukázať na to, čo nefunguje, rozprúdiť debatu v odborných kruhoch a tým spraviť malý ale významný krok k tomu, aby sa neefektívne praktiky zo systému odstránili.

Určite by bolo zaujímavé, keby niekto iný „na odvetu“ natočil tendenčný film o tom, ako to v pôrodniciach funguje perfektne. Aj takýto pohľad z opačného protipólu by mal veľký význam, pretože by sa z neho laická aj odborná verejnosť mohla učiť.

Natočte prosím niekto hodinový dokument z prostredia slovenských pôrodníc, kde sa k rodičkám správajú s úctou, je pri nich počas pôrodu sprevádzajúca osoba, konzultujú s nimi každý zásah a dovolia im slobodnú voľbu polohy. Kde lekári rozprávajú o rodiacich ženách s rešpektom. Neodnesú im dieťa hneď preč ale položia im ho do náručia v kontakte koža na kožu a nechajú ho v pokoji sa prvýkrát prisať na prsník…

Detailné zábery na slzy šťastia tečúce po lícach matky, ktorej práve v žilách koluje najvyššia dávka oxytocínu, akú kedy zažila. Prvý pohľad z očí do očí.

Neprestrihnú pupočník okamžite po narodení, ale nechajú ho dotepať. Neodnesú dieťa preč, nenaťahujú ho nasilu kvôli zbytočnému meraniu, nevážia ho, neumyjú, nezabalia „na kuklu“, ale nechajú ho odpočívať aspoň dve hodiny nahé na matke, prikryté dekou, ako to odporúča Svetová zdravotnícka organizácia.

Čo môžeme urobiť my, obyčajné ženy, aby naše dcéry jedného dňa mohli rodiť v bezpečí, pokoji a v rešpektujúcom prostredí a aby bol pôrod pre ne posilňujúci, úžasný zážitok?

Treba o tom hovoriť. Spomenúť si, vyrozprávať alebo napísať svoj príbeh, pýtať sa žien okolo seba. Podať sťažnosť. Pýtať sa lekárov, prečo zvolili práve taký postup. Pripravovať sa na pôrod dopredu, vziať zodpovednosť za seba a svoje dieťa do vlastných rúk, nečakať, že „oni ma zachránia“, lebo „oni to vedia lepšie“.

Aktívne sa zapájať do verejnej diskusie, prísť si pozrieť do kina film Medzi Nami a zúčastniť sa besedy, zdieľať svoj postoj ďalej.

Text: Markéta Vartíková Foto: Medzi nami

X