Blog Jána Derďáka: Deti a šport. Aké športové krúžky?

Školský rok je znovu pred nami a s tým ruka v ruke aj uvažovanie rodičov kde a ako nájsť svojej ratolesti čo najvhodnejšie záujmy, krúžky, kde môže tráviť svoj mladý detský život po vyučovaní. Jeden rodič chce mať zo svojho potomka úspešného – aj s vysokou školou, ďalší svetového športovca, ďalší úspešného politika, úspešného človeka, pokojného občana, ozajstného syna, dcéru… Nikto, žiaden rodič neúspešného človeka. Je to už tisícročia očakávaná budúcnosť každej novej generácie. Niekedy to vyjde, niekedy nie.

Ale vrátim sa k pôvodnej téme. Deti, škola – a prečo šport. A ako?

Je začiatok školského roku a rodičia spolu s deťmi vyberajú, čo po vyučovaní. A je niekoľko možností:

1.) Nechať dieťa a zvoliť to, taký šport, krúžok, čo sa mu momentálne páči. A podobne každý rok. Vždy iný, na čo má momentálne chuť. A keď sa mu nebude chcieť, tak nemusí ísť. Dôvod sa vždy nájde. Však nech sa potomok trochu zabaví.

2.) Nechať dieťa, ktoré  nemusí nič. Stačia kamaráti, kamarátky. A niekedy trochu obezity, lenivosti, prieberčivosti, pohodlia, k tomu používanie komunikačnej, mobilnej, tabletovej a zároveň zábavnej videotechniky hodnej nášho storočia a možno aj v maximálnej miere.

3.) Vybrať šport za dieťa a veriť, že v športe sa dostane, pri „tréningoch“ jedenkrát, dvakrát do týždňa neskôr do svetovej top-stovky. A pritom sa modliť nech sa tak stane.

4.) Nechať dieťa vybrať a potom trvať na pokračovaní a nedovoliť dieťaťu každý rok vyberať iné – a nič nedokončiť, nepokračovať ….. Akú má výhodu štvrtá možnosť? Dieťa, žiak, žiačka je, dá sa povedať, v lepšej spoločnosti, ako by mohlo byť, keby si malo samo vybrať. A s dohľadom na rozdiel od dvora, ulice. A prejde všetky štádiá toho procesu: Učenie, zvládanie základov – prvé neúspechy – prvé úspechy – a prvé osvojovanie si získaných poznatkov a aplikácia v dorasteneckom veku – až po skončenie puberty.

Sú to faktory, ktoré v súčasnosti majú svoje opodstatnenie. Aj pre vývoj v najbližších rokoch, pre usmernenie vývoja. Príkladov je habadej.

– Tým, že dieťa sa športom hrá to, čo ho baví a je v kolektíve, ktorý robí tiež to, čo ich všetkých baví .

– Dieťa tým, že športuje nevedome posilňuje svoje osobnosť, veľmi pravdepodobne aspoň s malým  vplyvom na kvalitatívne lepšiu pripravenosť na nástrahy života.

– Tým, že dieťa športuje, aktívne prechádza vývojom, ktorý mu veľmi pravdepodobne nedokáže dať, nahradiť ten vyššie spomenutý „ voľný život“, ale zažije momenty, keď pozná, že:
a) za úspech sa obyčajne musí platiť. Tu aspoň námahou.
b) Za úspech a je jedno, či v športe, v hudbe, alebo v škole sa musí aj „narobiť“ a zistiť, že niečo dosiahnuť sa nedá celkom zadarmo, ako napríklad niekedy doma.
c) Za úspechom, akýmkoľvek, je aj poznanie, zažitie neúspechov, prehier a stresov. A práve tento fakt môže veľmi pomôcť v živote veľmi mladého človeka. Prehra v škole, zlá známka je iná kategória. Rodič, ani škola ho na prehry aj víťazstvá nemá ako natrénovať. Tu je to dokonca aj zadarmo.
d) Za úspech sa bude v živote pokladať iba naozajstný a vôbec nie virtuálny, tabletový úspech, ktoré deti poznajú zo svojich hier a mladý človek si bude musieť zvykať na také faktory, okrem osobného úspechu, ako spolupráca, vzájomná blízkosť, závislosť na spolupráci, spoločné výsledky…. podobne ako to bude vyzerať niekedy potom.

A život ide vždy ďalej a ďalej. Rodičovské sny sa realizujú, alebo aj nie. Vo väčšine nie. Keď k tomuto výchovnému problému prirátame tie „konštantné“:

– Mesto nemá kapacitne „športové“ priestory aby všetky deti, ktoré majú záujem aktívne tráviť voľno, športovať, to aj mohli robiť.

– Mesto nemá akúkoľvek stratégiu rozvoja aktivít detí, žiakov a študentov v meste.

– Mesto (cez školy) chce, musí pokrývať, pretože nemá – teda cez školské športové objekty aj rôzne aktivity dospelých, pretože nemá iné priestory.

– Mestské školy potrebujú aj formou prenájmu získavať finančné prostriedky v tejto školskej mizérii. A musia platiť aj deti.

– Mesto pred pár rokmi sa hlúpo zbavilo športovej haly – s pomocou vtedajšieho primátora.

– Štát úplne smiešne a nedôstojne rieši okrem iných vecí aj akože telesnú vyspelosť mládeže a napriek tomu to rodičom a vlastne ani štátu takmer nevadí.

– VúC-ka v jej zverených športovo-školských objektoch ešte veselo zvyšuje ceny prenájmov, (aj v minulom roku) vo svojich športových objektoch aj pre deti a mládež vôbec (!) a tiež jej aktivita sa zameriava pravdepodobne (iba) na vlastný prospech – viď napríklad letisko.

Keď ich prirátame k podielu na výchove, tak nemáme čo, my starší, terajším rodičom závidieť. Aj keď by to mala byť na druhej strane jedna z priorít vedenia štátu – mať schopnejšiu mládež. Nie je, no čo, vlastne v tomto štáte nie je prioritou nič.

Máme bohaté skúsenosti, že pokiaľ dieťa pochopí systém výchovy – školskej, etickej aj športovej, teda pokiaľ si osvojí základnú filozofiu uvedenú vyššie má rodič vyhrané. Vyhrané tak, že:

Dieťa, žiak bude vedieť mať ciele (kombinované: učenie, znalosti, morálne hodnoty + telesný pohyb) a nebude podliehať iba lákaniu lacných životných „radostí“, ako alkohol, návykové látky, malo vhodné priateľstvá a podobne.

A teda týmto všetkým som chcel poukázať na fakt, že šport má skutočný význam iba vtedy, keď dieťa aj s rodičom si vyberú šport ako súčasť celkovej výchovy a je jedno ktorý a (hlavne!) vydržia ho robiť práve takú dlhú dobu, aby prešli práve tými úskaliami mladého života, ktoré majú rozhodujúci vplyv na formovanie mladej osobnosti. Potom, veľmi jednoducho povedané „po puberte“ už stráca šport svoj výchovný význam a má význam iba v prípade pokračovania športovania, ale to už je o niečom inom. To už návyky sú, alebo nie sú.

Pravdaže, ako všade aj tu je úskalie. Niekde je priveľa odborníkov, trénerov a hľadajú si robotu, pokiaľ možno aj za každú cenu.

Text: Ján Derďák (autor je aj dlhoročný tréner detí a mládeže) Ilustr. foto: MP