Od cigariet k tretrám
Behával za Nové Mesto nad Váhom, Žilinu a Duklu Liptovský Mikuláš. Po čase však na šport zanevrel a dal si tridsať rokov pauzu, počas ktorej vyfajčil aj krabičku cigariet denne. Z maličkostí vznikajú veľké veci a dnes opäť zdoláva svetové atletické súťaže. O tom, že na zmenu stačí iba vôľa, rozpráva Piešťanec Eduard Kučkovský (57).
Už ako žiak ste vyhrávali atletické súťaže. Čo vás priviedlo k behu?
To bola úsmevná príhoda. Môj starší brat behával a mal kubánsky reprezentačný dres. Povedal mi, že ak zabehnem lepší čas ako on, dá mi ho. Brata som prekonal, ale dres už nemám, kdesi som ho stratil. Dnes by to bola skutočná rarita.
Telesná výchova bola zrejme vaším najobľúbenejším predmetom.
Všetci sme ju milovali. Bola v nás športová rivalita, ktorá sa, myslím si, dnes už veľmi rýchlo z detí vytráca. Snažili sme sa o skvelé výkony. Podarilo sa mi zabehnúť niekoľko lepších časov, všimol si ma učiteľ. Začal som sa zúčastňovať rôznych súťaží.
Bol to jeden úspech za druhým. Napríklad pravidelne ste vyhrávali dodnes obľúbené Piešťanské športové hry. Kde a ako ste trénovali?
Moji rodičia možno ani nevedeli, že trénujem, nestálo ich to úsilie ani peniaze. Začal som behávať za Považan Nové Mesto nad Váhom, po nástupe na školu v Žiline som prestúpil do ZVL Žilina. Tu so mnou športoval aj známy olympionik Jozef Pribilinec. Potom som prešiel do Dukly Liptovský Mikuláš. Všetky kluby som reprezentoval na celoštátnych majstrovstvách.
Na rozdiel od Jozefa Pribilinca vás úspechy nemotivovali k ďalším výkonom. Neťahalo vás to na európske športoviská, hoci v tom čase dostať sa tam bolo ťažké? Kam sa stratil vyšší cieľ z detských čias?
Nestratil sa. Povedal som si, že chcem žiť viac kultúrnejšie ako športovejšie. Na tridsať rokov som skončil s aktívnym športom. Po čase ma to štvalo, ale s tým, čo bolo, už neurobím nič.
Do toho prišli aj cigarety. Fajčiť ste začali až ako dvadsaťročný. Prečo?
To bol taký voľnejší život. Keď som behával, na cigarety som ani nepomyslel. A potom som im postupne prepadol. Zachutili mi až tak, že som denne vyfajčil krabičku. V jednom momente som si ale povedal, že s fajčením skoncujem.
Prestali ste zo dňa na deň?
Nešlo to až tak ľahko, ako som si myslel. Začal som jazdiť na kolieskových korčuliach, ale fajčil som ďalej. Po čase mi korčule nestačili. Obul som si maratónky a zabehol som okolo Sĺňavy. Štýlovo sa mi bežalo ako v mladosti. Myslím si, že každý má dané od narodenia niečo, čo v ňom stále zostáva. Ak niekto vedel behať, už to nezabudne. Preto ani taká dlhá prestávka môjmu štýlu neublížila. A možno mu aj prospela.
Pomáhal šport vášmu predsavzatiu skoncovať s cigaretami?
Kdeže. Čím som mal viac pohybu, tým viac som túžil zapáliť si. Keď som bežal desaťkilometrový okruh, posledné dva kilometre som sa už tešil na cigaretu. Aj keď som začal pretekať, po behu som si tajne zapálil. Ale to už je, samozrejme, minulosť.
Čo bola definitívna bodka?
Elektronická cigareta. Došli mi náplne. Doma som manželke vzal nejaké esencie a namiešal som si vlastnú. Potiahol som si a ostalo mi príšerne zle. Cigaretu som šmaril do šúflíka a odvtedy mi ani nenapadlo si potiahnuť. Dodnes ľutujem, že som si nezapísal recept, mohol som zbohatnúť na návode, ako prestať fajčiť…
Tridsať rokov je pre športovca dlhá prestávka, no váš prvý úspech na atletických štadiónoch sa dostavil takmer okamžite.
Áno, bol to titul majster Slovenska v kategórii veteránov. Potom som sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v Turecku, kde som sa v behu na tritisíc metrov cez prekážky umiestnil na piatom mieste. Považujem to za šancu dobehnúť to, čo som nestihol v mladosti.
Vo svetovom rebríčku bežcov ste na trinástom mieste. Slovensko je na vás pyšné…
Vždy vravím, že reprezentujem seba a nie Slovensko. Podpora zo strany štátu je na nule. Ako bežci si hradíme všetko – od štartovného cez reprezentačný dres, ktorý je povinnosťou, až po cestu späť.
Na majstrovstvách vidíme špičkovo vybavené tímy s vlastnými masérmi a top výbavou, zamrzí nás to. U nás sa vytratil záujem štátu o šport. Veď nemáme ani poriadne tréningové ihriská. Ľudia prestali chodiť fandiť na športové podujatia, nemajú k tomu vzťah.
Plánujete si dať opäť bežeckú prestávku?
Teraz by s tým už bolo ťažké seknúť, beh prirovnávam k droge. Keď vidím na pretekoch 90-ročného sviežeho športovca, posúva ma to vpred a dodáva motiváciu. Kto chce byť dobrý, musí trénovať. Rekreačný beh okolo Sĺňavy je fajn, ale na pretekoch s tým človek neobstojí. Hoci sú športovci, ktorí tam prídu len preto, aby sa odfotili na Instagram.
Kde sa vám v Piešťanoch behá najlepšie?
Mojím východiskovým bodom je Dino na Sĺňave. Behanie okolo nádrže považujem za rekreačné. Skvele sa športuje aj na piešťanských valoch. V Piešťanoch si vytrvalostní bežci majú z čoho vyberať, ale podmienky na atletické športy sú nulové. Po behu sa veľmi rád osviežim vo vode. Aj v zime. Nie som síce ľadový medveď, ale otužovanie ma baví.
Kedy je podľa vás ideálne počasie na beh?
Priznám sa, že som náladový človek. Najlepšie sa mi behá v horúčavách alebo, naopak, ak sneží. Je to nádherný pocit, keď bežíš a robí sa ti námraza okolo úst. Kým telo poslúcha, treba bežať. Telo si samo povie, kedy má dosť.
Eduard Kučkovský
– narodil sa 10. marca 1961
– osemnásobný majster Slovenska
– držiteľ štyroch slovenských rekordov (beh na 400 m, 400 m cez prekážky, 800 m a 3 000 m cez prekážky)
– na Európskych hrách v Nice zvíťazil v behu na 3 000 m cez prekážky
– na Svetových hrách v Aucklande na Novom Zélande bol v tejto disciplíne druhý
– na Majstrovstvách Európy v Turecku obsadil 5. miesto a na Majstrovstvách sveta v Austrálii 8. miesto
Text: Rasťo Piovarči Foto: Martin Palkovič