04.04.2019 # 18:14

Kata Sedlak: Chcem poukázať na absenciu dobra

Pred štyrmi rokmi si povedala, že chce svoje fotografie uverejniť v prestížnom magazíne Leica Fotografie International. Zakrátko svoj cieľ splnila, jej diela si všimli aj ďalší editori (Vougue, National Geographic) a ocenila ich porota Slovak Press Photo. Aktuálne vystavuje v pražskej Leica Gallery. Výstava má názov Detstvo a Kata Sedlak nám na nej prostredníctvom fotografií svojich detí ukazuje obyčajnú radosť.

Aké je to vystavovať v Leica Gallery, kde pretým mali svoje autorské výstavy napr. Vano, Pinkava či Luskáčová?

Je to pocta. Mala som obavy, či tam vôbec patrím, ale potom som si povedala, že keď moje fotky publikoval magazín LFI, tak asi áno. Je to ako keby malé dieťa prišlo na vysokú školu. Mám voči fotografom, ktorí v Leica Gallery vystavujú, rešpekt.

Publikovať v LFI bol tvoj cieľ, výstava túto métu ešte predčila. Na vernisáž prišli aj svetovo uznávaní fotografi Jan Šibík a Tono Stano.

Vystavovať v Leica Gallery bol môj druhý cieľ. Ten tretí je vydať knihu fotografií. Na vernisáž prišla aj Milota Havránková, ktorá je pre mňa absolútnou ikonou – aj ako žena, pedagogička fotografie. Pozerať sa na ňu a celú jej tvorbu, to je zázrak. Ani som nevnímala, že mám výstavu, radosť z týchto ľudí bola taká obrovská. S Janom Šibíkom som v kontakte už dlhšie, napísal mi po Slovak Press Photo a pýtal sa, prečo som nevyhrala. To sú tie vety, ktoré ťa posunú ďalej napriek tomu, že najbližšie okolie hovorí, že nerobíš nič, nemá to význam a nič nezarobíš.

Výstava má názov Detstvo a venuje sa presne tomu, o čom detstvo je hrám, dobrodružstvám, bezprostrednej radosti. To je opak toho, čo zobrazuje súčasná dokumentárna fotografia.

Každý fotograf sa dokumentom snaží na niečo poukázať. Ja hľadám niečo, čo nám chýba. Chcem poukázať na tú najhoršiu vec tejto doby – absenciu obyčajna, dobra, čistého detstva. Mám pocit, že deti dnes žijú predstavy rodičov. Celá výstava je o tom, aby som ukázala, aké to čisté detstvo je. Sú tam základné pocity detí, ktoré na dokumentárnych fotografiách často nevidíme; vždy tam musí byť nejaký konflikt, nešťastie, smrť. Akoby ľudia chceli stále vidieť niečo zlé.

Táto výstava je súčasťou dlhodobého projektu. Ako sa začal a ako by sa mal skončiť?

Začalo sa to tým, že som matka troch detí a postarať sa o tri deti nie je ľahké. V rodine sa nám stala tragédia, zomrela moja matka. Súrodenca už nemám, zostal mi len otec a matka mi chýba dodnes. K tomu odišiel z domácnosti muž a ja som človek, ktorý čím ide hlbšie, tým má viac nápadov. Zobrala som foťák a začala som si všímať úplne iné veci, emócie, radosť. Tomáš Halász mi poradil, aby som to prihlásila do Slovak Press Photo a potom to už bol taký boom.

Detstvo je najosobnejšia téma v mojom živote a dotýka sa ma aj osobne. Preto by som tento projekt chcela potiahnuť, až kým najmladší Alan nebude dospelý. Keď to bude hotové, každému z nich odovzdám knihu a poviem im, že keď tu raz nebudem, nech sa k sebe správajú slušne a nehádajú sa o hlúpostiach ako to dospelí súrodenci často robia. Môžeme deťom nechať domy, pozemky autá, ale to nie sú hodnoty. Pre mňa je najväčšou hodnotu zanechať im slušnosť.

Na fotoaparáte vraj nezáleží, ale ty máš k svojej Leice vrelý vzťah.

Mne Leica dodala veľkú silu a hodnotu aj v súvislosti s tým, že ju používali starí fotografi. Stala sa mi osudovým ťahadlom. Vysnívala som si, že moje fotky uverejnia v LFI a že budem mať výstavu v Leica Gallery. V jeden deň som zavesila na Facebook, že budem mať narodeniny a túžim mať fotky publikované v LFI, ale na to potrebujem Leicu. Stal sa zázrak. Pomohli mi ľudia, ktorí verili mojim fotkám a ešte v ten týždeň som si išla pre Leicu. Do roka a do dňa boli moje fotky v LFI.

Hovoríš, že si treba dávať ciele, ktoré nie je možné dosiahnuť rýchlo, ale už po roku si publikovala v LFI a po štyroch rokoch máš výstavu v Leica Gallery.

Ľudia si nevedia predstaviť, koľko je za tým driny. Treba na tom makať strašným spôsobom a veľa obetovať. Bolo to veľmi rýchle, preto som sa výstavy bála. Obávala som sa, že to nemá dostatočnú úroveň. Ale má. Chcela by som ľuďom odkázať, že je veľmi náročné v sebe nájsť to, čo človeka napĺňa, a začať sa tomu na sto percent venovať napriek všetkým problémom.

Čo bude nasledovať po pražskej výstave? Uvidíme tvoje fotky v Piešťanoch?

Rozprávali sme sa o tom, ale priznám sa, že sa trochu Piešťan bojím. Neviem, či je mi tu dopriate. Bola by som rada, keby Piešťany boli pyšné na to, že ich niekto reprezentuje vo svete. Už deň pred výstavou prejavila záujem o ďalšie fotky Leica Fotografie International. V jeden deň bol ich Facebook a Instagram plný mojich fotiek. Chcú to prezentovať opäť v LFI a hlavne to chcú ponúknuť iným galériám vo svete.

A čo ďalšie témy a projekty? Budú pokračovať Dvojičky, ktoré zaujali aj editorov National Geographic?

Som z dvojičiek. Sestra bola celý život chorá a v osemnástich nás opustila. Myslela som si, že téma Dvojičiek mi to celé akosi pomôže pochopiť, ale vôbec to nefungovalo. Náš vzťah bol totiž úplne iný a mne nikdy neprišlo, že by bol nejaký neštandardný. Dnes môžem ďakovať, že som sa naučila komunikovať s človekom, ktorý nerozpráva. Práve to mi pomohlo aj vo fotke – nevyrušovať rečou a nechať druhého žiť jeho život a pokúsiť sa ho zachytiť. Nechcem celý život postaviť len na fotografovaní, mám veľa nápadov a v Piešťanoch mi chýba priestor, kde by sme mohli odovzdať naše vedomosti iným ľuďom a naučiť alebo priblížiť im svet, ktorému sa my venujeme. Poskytnúť priestor na to, aby sme sa naučili niečo nové aj my. To je teraz moja vízia, pretože viem, aké ťažké je prechádzať si tým všetkým bez pomoci.


Fotografie Katy Sedlak nájdete na jej web stránke katasedlak.com.


Text: Martin Palkovič Foto: Laura Kovanská

X